Čimčarara, čim čim čim!

„Ja sa z tých mojich chalanov asi zbláznim!“ Zúfala si pred pár rokmi moja kamarátka Beátka. Dôvodom boli jej krásni dvaja chalani, pekne po sebe, ktorými to šilo /a šije/ jedna radosť. Títo malí apoštoli /Marek a Lukáš/ sú rozkošní chlapci, len akosi nemajú brzdy a na dorozumievanie pri nejakých tých lapajinách používajú asi interný kanál so 150% úspešnosťou…

V tom čase som súcitne pokrčila plecom a jemne pohladila to jej. Nezdalo sa mi to také príšerné – vyrastala som medzi troma bratmi, dodnes viac myslím ako muž a nakoniec, ako matku ma také čosi nepostihlo…

Naša zostava pekne dodržovala „hierarchické striedanie pohlaví“ – chlapec, dievča, chlapec, dievča, chlapec…. a tak som žiadne problémy vrabčieho chalanského rangu nezažila. Až kým…

… kým do našej famílie neprikvitol miesto neskutočne očakávanej Pavlínky po Mikulášovi – Šimon.

Kým bol malý, ešte to ušlo. Ale keďže naše žabiatko sa hneď po prvých narodeninách ukázalo ako veľmi priebojné, cholerické, šikovné a nádherne slniečkové dieťa, vrabčie spory sa začali. O to viac, že moji drobci ostali odkázaní sami na seba – ostatní už pekne klusali povinne zo zákona do školy.

Ináč dobrí kamaráti, čo sa vždycky mali radi…

Tak aj naši. Prvé, čo náš inak mlčanlivý a málo zhovorčivý Miki zahlási pri každej zmene programu, cieľa a trasy, je: „A Šimon?“ Kým najmenší spí, /a spí rád dlho a tuho/, Miki zúfalo prešľapáva pred dverami spálne, aby v nestráženom okamihu vtrielil dnu v bona fide, že je pravý čas vstávať a ďalšie spanie narúša skvelú chalanskú zábavu. No, nie vždy mu brácho poďakuje… Ale o pár minút už vrčia svorne v kolóne áut, alebo vypravujú vlaky.

„Hoíííí! Hojíííííí!“ Ozýva sa našim bytom posledné hodiny. Včera sme videli hasičov a mojich chalanov to úplne vzalo. Húkajú po podlahe, zúfalo vyrevujúc ten nešťasný nápev požiarnicky. Minulý týždeň ich držali psy. Brechali, skákali, hrýzli kostičky /akože/, liezli do búdy a Šimon sa ma pýtal: „A ty si čo?“ No jasné, že som nepokazila hru a k nadšeniu mojich havov som vážne zahlásila: „Ja som havinkovská maminka, hav-hav!“ Už sme mali doma kone, mačky, ryby a všetku možnú štvornohú háveď v ich prevedení, no isté je, že nič netromfne stav, kedy cez dvor cúva oranžové auto a bliká.

„Smetiaiiiiiiiiiiiiiiiiiiii! Šimon! Smetiaiiiiiiiiiiii idú!“ Oči vypleštené na skle, pusa prilepená, pršteky od masla pricapnuté, /mister Proper by si už zúfal/, kým klasici v oranžových gatiach na tráky neodvedú všetky časti svojho možno špinavého, no potrebného remesla.

„Odišliiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiii….“

Keď im pustím rozprávku. Sedia svorne vedľa seba a zízajú na všetko. Najradšej na Bambuľku a deda Jozefa. To isté, keď čítame, alebo keď ideme v aute. Sú okamihy, kedy neporušia dekórum a pohľad na nich v tom okamihu je pohľadom, ktorý vháňa slzy do očí.

… len si skočia do štice… … a niežeby vážna chyba… pre maličkosť zavše iba…

Nooooooooooooooooooo. Však sú chalani, nie?

„To je mojeeeeeeeeeee!“ „Moje!“ „Mamiiiiiiiii, Šimon beieeeeeeeeeeeee!“ „To je mojeeeeeeeeee!“

Je občas naivné si myslieť, že keď sú v domácnosti desiatky autíčok, že existuje jedno také, ktoré by nahradilo srdcervúci žiaľ a nekonečnú zlosť za tým jediným, ktoré má… ten druhý. Detto čokoľvek iné, na čo narazia spoločne a nedá sa to rozkrojiť. Občas sa to teda musí vyložiť na skriňu. Ale aspoň sa už potom nebijú, neťahajú za vlasy… len svorne nariekajú za strateným čarom.

O chalanských zbojníctvach už ani nehovorím… Načapaní, ako resetujú počítač… rozbíjajú môj šesťtisícový kuchynský robot…. lejú sirup do výlevky, lebo nestačí pohár a oni sú takíííííííí smädní… večné prepnutý program práčky napriek poistke proti zmene programu… Na ich chápanie technických vymožeností súčasného sveta som teda krátka. Prehrávam a občas som v koncoch.

Napriek tomu by som túto zostavu nemenila, aj keď od jej existencie šediviem podstatne rýchlejšie. Ráno mi skočia do postele a vybozkávajú ma /vrátane nevyžiadanej masáže ťažkým preliezacím kalibrom/ z každej strany. Šimon mi visí na krku a silno ma stíska: „Ty si moja láska!“ A Miki kričí: „Aj ja!“

Možno bude raz škoda, až mi tie moje vrabce začvirikajú:

Čimčarara, čim, čim, čim… mama, ja sa ožením!