Keď som bola prvorodička, bola som stratená. No ako druhorodičku, ktorá mala dve deti po sebe, ma málokto spochybňoval. A dosť som si to užívala. Napokon, veď som si to vydrela.
Teraz, po desaťročnej pauze medzi pôrodmi, keď už mám šedivé vlasy a kríže v prdeli, často zaznievajú vety, ktoré v sebe nesú posolstvo, že som to po toľkých rokoch musela zabudnúť. Akoby som mala úplnú stratu pamäte, aj kompetencií. No jediné, čo už nemám až tak dobré, sú žily. Hemoroidy sú fakt sviňa.
Shutterstock
Treťorodička v pôrodnici
Počas tehotenstva som narážky na zabúdanie brala ešte s rezervou. Bolo mi ľúto, že nikto nespomenul bicyklovanie. Že raz sa naučíš a už to nezabudneš. Ale materstvo je jednoducho iný šport, ako som sa presvedčila už v pôrodnici.
„Mamička, viem, že ste treťorodička, ale takto sa zapína plienka.“ Dôležitá sestrička si ma zobrala do pucu, aby mi názorne, prelepovaním pások na správne miesto, demonštrovala, čo robím zle. Možno len, aby ma vytrhla z letargie.
Po troch dňoch na nadštandardnej izbe na šestonedelí, kde som si dovtedy robila, čo som uznala za vhodné, sme skončili so žltačkou na úplne inom oddelení, na inom poschodí, v inej budove nemocnice. Medzi predčasne narodenými bábätkami. Medzi veľkou kopou inkubátorov, hadičiek, monitorov. Namiesto toho, aby sme išli domov, sme boli tu, kde ide o život. A niekedy aj o správne zapnutú plienku.
Môj boj, ako si zachovať duševné zdravie treťorodičky, sa práve začal.
Rozklad hormónov po pôrode
Kojím si, kojím, to moje ožltnuté bábätko, keď tu padne básnická otázka od mojej obľúbenej sestričky: „A ako viete, že naozaj saje?“ Naozaj básnická, lebo moju odpoveď sa neobťažovala počúvať. To, že som mala odkojených dokopy päť a pol roka so staršími deťmi, teda nejakú hmatateľnú skúsenosť za sebou, bolo jedno.
„Robí si z vás cumeľ,“ zhodila ma pri najbližšej príležitosti.
Pred a po každom kojení som mala vážiť dieťa a zapisovať údaje do tabuľky, v ktorej jasne viedla moja spolubývajúca. Môj vzor, ktorý mi sestrička velebila, aby som sa inšpirovala. Keď som to odmietla, dostala som prednášku, ako žltačka poškodí môjmu dieťaťu mozog. Podľa nej som mala málo mlieka a mala som ho prikŕmiť.
Vrelo to vo mne. Žiadne zo svojich detí som nemusela prikrmovať. Žiadne, až na toto, nemalo ale žltačku. Len aby som si dokázala, že mám predsa len dosť, celú noc som si namiesto pokusu o spánok odstriekavala mlieko po kvapkách. Kvalitne som si neskôr poplakala v sprche, kde som sa márne pokúšala rozmasírovať zatvrdnutú hrudu v prsníku veľkosti pingpongovej loptičky.
Ako sa mi to mohlo stať?
Rozmýšľala som, ako sa mi to mohlo stať. Že som sa nechala dať až takto dole. Hormóny tretieho dňa po pôrode? Kríza ako na lyžiarskom zájazde?
Keď od kamarátky padla terapeutická otázka, čo by som teraz najviac potrebovala, musela som si ako vždy odpovedať, že neviem. Len som na seba nechala padať vlažnú vodu a januárový vietor z okna, ktoré som nedokázala zavrieť. Nedočiahla som. Pripadala som si malá.
Bolo jedno, že sme mali dobré výsledky. V deň, keď nás mali prepustiť a sestrička nevedela urobiť na prvýkrát odber krvi, prihovárala sa môjmu dieťaťu, akoby som nestála vedľa nej: „To lebo si dehydrovaný.“
Naozaj som nečakala, že si môžem pri treťom bábätku vo veku pred štyridsiatkou, ešte odniesť z pôrodnice takúto skúsenosť.
Nechcem nikoho vidieť
Prvé týždne, ale aj mesiace po narodení bábätka som toho mala dosť. Riešila som samé novinky, ktoré som s prvými dvomi bábätkami nezažila.
Tak ako nemali žltačku, s ktorou sa predĺžil môj pobyt v pôrodnici, nemali granulóm na pupku, ktorý bolo treba chodiť k pediatrovi potierať lapisom, nemali zapareniny, s ktorými sme skončili na kožnom, lebo mesiac nezaberala konzervatívna liečba.
A ja, ja som nikdy predtým nezažila, aké je to mať 39 teplotu, zápal prsníka, kojiť novorodenca a zároveň sa učiť so staršími do školy.
V tom istom čase som nielenže nemala chuť na návštevy, vyslovene som nechcela pri sebe nikoho, kto by sa na mňa pozeral, čo robím s bábätkom, ako s ním manipulujem, ako ho kojím, ako ho dávam spať, ako ho prebaľujem, čím ho natieram.
Potrebovala som nerušene prísť na to, ako funguje môj novorodenec. Nie preto, že som na to zabudla. Ale preto, že tento novorodenec bol pre mňa nový, tohto som ešte len spoznávala, pozorovala ho, sledovala každý jeho nádych a výdych.
Ťažké aj pre treťorodičky
Bránila som si svoj priestor, aby mi ho nikto nezabral. Poznámkami, radami, svojimi skúsenosťami, ktoré ma fakt nezaujímali.
Je naozaj tak ťažké povzbudiť mamy v ich vlastnej kompetencii?
Dnes som už na tom lepšie. Čoraz menej mi lezú na nervy rôzne komentáre, čo som všetko zabudla a čo ma ešte čaká. Také tie reči o ničom, len aby sa niečo povedalo. Snažím sa nehrať tú hru s druhými a nespochybňovať sa. Nie, keď mám šedivé vlasy a kríže v prdeli.
