Čo sa mi dnes stalo… alebo ako to má byť?

Šla som po dcéru do školy.  Ako vždy, na poslednú chvíľu, ešte že to mám fakt na tri minúty cesty. Po chodbách už všetko pobehovalo, presúvalo sa, skákalo, zo záchodov špicľovali zvedavé dievčenské nosy. Len trieda našej skákajlabky zas ešte zatvorená.

Nie je nás veľa, ktorí chodíme po deti po skončení vyučovania. Aj teraz tu stála len mama Dorkinej spolužiačky.

            „Ešte nič?“ Mrkla som na ňu veselo. „Veď tam trčia rovnako dlho, ako v prvý týždeň vyučovania…“.

Pokrčila plecami a intenzívne sa zadívala na dvere.

            „Bože, ako po nich kričí! Počujete to?“

Nuž, nepočula som. Potešenie zo zvuku bez ohľadu na výšku decibelov sú mi od narodenia odopreté vďaka sluchovej vade.  Nakoniec, Dorka mi vždy všetko vyklábosí a toto mi teda nehovorila…

V tom okamihu sa otvorili dvere a pani učiteľka vyšla so širokým úsmevom.

            „No, trošku nám to zas trvalo…“

Poza ňu sa prešmykla Katka, mama k nej natiahla náruč. Pani učiteľka sa otočila k nim:

            „No ale ja musím dnes na Katku žalovať… Lebo ona dnes znovu nedojedla desiatu. Celú žemličku odhodila do koša… A už sme sa o tom raz rozprávali… Katka… je to tak?“

Dievčatko „zhaslo“ a sklopilo hlavu.

            „Ja tú desiatu mám ešte odloženú, aby ste videla…“ A pani učiteľka odbehla do triedy, vzápätí niesla ešte bezchybne chrumkavú kaiserku s množstvom masla a salámy. Moje deti by sa na ňu vrhli…

            „A je to vôbec Katkina desiata?“ Zapochybovala mama malej hriešnice.

            „Ale je,“ prekvapila sa učiteľka, „veď ju videli všetky deti“. Húf spoza jej chrbta jednohlasne dosvedčoval Katkinu vinu.

Učiteľka si kľakla k dievčatku a začala mu dôrazne dohovárať: „Katka, prečo si tú žemličku nedojedla? Veď sme sa už raz o tom rozprávali, že je to nepekné…“

Ani nestihla dopovedať, Katka sa hodila s plačom do maminho náručia. Mama, ktorá dovtedy ku dcérinmu prehrešku nepovedala ani pol slova, zaútočila na učiteľku:

            „Vidíte, začína mi zas plakať! Nemôžete na ňu tak kričať! Všetko sa dá riešiť pokojne!“

Učiteľka ostala v šoku. „Ale pani, nemám pocit, že by som kričala… a nakoniec, prečo vždy hľadáte obhajobu pre svoju dcéru?“

            „Ale kričíte!“ Nedala sa vyrušiť mama. „Aj Katka mi o tom hovorí. Ako môžete komunikovať s deťmi a niečo od nich chcieť?“

Obúvala som Dorku, myšlienkami bola kdesi pri chorých chalanoch doma, a bolo mi z toho, čo som počula a videla na pol oka a ucha, čudne…

Katkina mama ani slovíčkom nedala učiteľke za pravdu ohľadne kauzy „žemľa“, hoci si myslím, že učiteľka pravdu mala. Z toho, čo som stála ešte pol metra od nich, som napriek vade sluchu nemala ani trochu pocit, že by učiteľka na Katku kričala. Vo dverách triedy stál rákoš detí a s napätím čakal, ako ten súboj učiteľ  kontra rodič dopadne…

Neviem to, musela som bežať. Ešte som spovedala po ceste moju prváčku, či ozaj pani učiteľka kričí. Vraj občas… vraj dnes preto, lebo nik okrem mojej dcéry a Katky si nechcel upratať veci po vyučovaní… 

Ale teraz mi je tak divno. Jasné, kričať sa nemá. Všetci sme však ľudia. Učiteľ by však mal byť natoľko šikovný, aby vedel deti navnadiť aj na spratanie si vecí. Na druhej strane – darí sa to nám rodičom vždy pokojne? Deti dnes nerešpektujú autoritu… a ak súboj pred dverami triedy dopadol v neprospech učiteľky, bude to ešte horšie. O to viac, ak sa mama nepostavila v kauze žemle na učiteľkinu stranu. A mala sa…

A tak sa pýtam, ako by ste to riešili vy?

ilustračné foto: Sylvia M.