Columbus v plienkach

Neprebádané územia, ktoré voňajú dobrodružstvom. A neskutočné diaľky, lákajúce dostať sa na ich koniec. Poklady, ktoré ukrývajú tieto miesta. Bez lode a bez posádky. Iba s plienkou na zadku a s očami svietiacimi od nadšenia.

Vpred!

Existuje nejaká vážnejšia výzva? Všetko, čo sa dostane pred oči, je na to, aby to bolo preskúmané. Najlepšie hneď. Výnimkou sú presne tie veci, o ktorých sú dospeláci presvedčení, že ma budú zaujímať. Nezaujímajú. Žiadne pískajúce žaby, panáky, autá a iné gumové rozkošnosti. O toto som nikdy nezakopol. Mám vyššie ambície a lepší vkus.

Len taká kuchyňa!

Koľko mi trvalo, kým som sa naučil pomalým heganím dokývať vysokú stoličku tých 10 centi blížšie k šuflíku, aby som mohol vyberať prvú skrýšu s pokladmi: dočiahol som síce len na malé lyžičky, ale bolo to rozhodne zaujímavejšie, ako spodný šuflík so sitkami, naberačkami a podberákmi, ktorý mi veľkodušne mama dovolila vyhadzovať.

Od okamihu, čo som začal loziť, je kuchyňa mojim rajom. Hrnce…! Robia taký nádherný rámus! Búcha to, lebo sú práve tie, čo sa mi najviac páčia, sú potvorsky ťažké. Rovnako ako mamin pekáč na žemľovku, o ktorom tvrdí, že ho má od starkej.

Alebo také misy! Keď mama spolupracuje a dá mi varechu, odpálim misu vždy presne pod stôl. Mama je už natoľko múdra, že mi radšej teraz už do jej hlbokého dna nasype tie sladké malé hnedé žuvacie kúsky, mama to volá hrozienka.

Naučil som sa liezť na stôl. To je výhľad. Akurát, že mama nesúhlasí s týmto mojím kapitánskym mostíkom a vytrvalo ma skladá o poschodie nižšie na lavicu. Dobrou zábavou je aj prieskum všeličoho po zemi pod stolom. Škoda len, že túto moju vášeň obmedzuje mama pravidelným zametaním a zbieraním.

Obývačka je technický raj.

Naučil som sa tam všeličo. Napríklad kontrolovať nabíjačky na mobily. Či sú dosť dlhé, pevné, odolné a tak. A hlavne sa mi páči počítač a tlačiareň. Mama ma podozrieva, že ten zlyhaný čip v tlačiarni, pre ktorý už netlačí, je moja robota. Čo ja viem. Ja som len skúšal, či sa mi do toho valca, kde ide papier, vopchá prst. Káble sa mi vôbec veľmi páčia.

A inak, obývačka, to má aj iné grády: šuflíky. Nádherné, skvele sa držia a koľajničky sú fakt veľmi kvalitné, na týchto sa mi ešte nikdy nepodarilo pricviknúť si prsty. Najkrajší je šuflík s ockovými ponožkami a prádlom, len mama mi neviem prečo zakaždým, keď ma nájde fascinovane vyhadzovať ponožky a dívať sa, ako nádherne letia, splieta niečo o tom, že ocko nie je stonožka.

Ale však ja viem! Veľmi sa mi páči polička s cd-čkami a takými krabičkami, kde je ďalšia krabička s dvoma kolieskami a medzi nimi taký hnedý papierik. Mama to občas strká do mašinky v kuchyni a ide potom muzika. Ja si to viem urobiť aj bez tej mašinky. Strčím do pusy a spievam. Prečo sa mama hnevá? Robím predsa kultúru…

Najkrajšie je to aj tak v kúpelke.

Naučil som sa stlačiť ten pekný červený gombíček na práčke. Potom to tak pekne zabliká a práčka prestane vrčať. Alebo taký záchod: objavil som, ako správne zdvihnúť tú peknú dosku s rybičkami tak, aby som si nepribuchol prsty. Chcelo to zopár tréningov, a občas som pýtal od mamy bolestné za prieskum, ale podarilo sa. Nedávno som zistil, že na záchod sa dá aj vyliezť a odtiaľ sa dá tiež kadečo podniknúť.

Čo ma fascinuje, je ten riadený vodopád, keď stlačia ten gombík v prostriedku. Voda tak krásne tečie, špliecha, ide dokola… len mama mi nedovolí skúsiť sa v tom okúpať. No a rád kontrolujem svoju zbierku zubných kefiek a pást. Človek nikdy nevie. Ani ja. Neviem, ktorou som si naposledy umýval zuby. A tak ich preventívne hádžem do vane. Ktovie, prečo ich zas nájdem v šuflíku kúpelňovej skrinky. Takto to budem triediť do puberty.

Spolupráca na poriadku

Aby si nik nemyslel: spolupracujem aj s mamou. Ona totiž vyhlásila vojnu bordelu v študentských kontajneroch. Povedala, že „ešte raz, a vyhádžem to von!“ Neviem, čo je to ešte raz, ale mamu mám rád. Má chudera toho veľa, tak sa snažím a vyhadzujem to z kontajnerov už teraz. Prečo moji súrodenci tak jačia?

V detskej

Inak, v detskej je jedno teritórium, ktoré neviem, ako preskúmam. Mama do neho ráno dáva periny. Je privysoko, ale raz, keď som bol na rukách a videl som, vyzerá to ako dobrá jaskyňa. Hm, možno bude raz príležitosť sa tam dostať. Inak, dobrá zábava je aj s maminým prádlom na žehlenie. Skúšam, aký dobrý šál by bol z tatovej košele. A otváram rád skriňu, kde majú odložené tajomstvá a hračky moji dvaja bratia služobne nado mnou. Lepšie je to síce na prieskum v tej rohovej, kde sú také kôpky s ponožkami a kadečím, ale to mi vždy zabuchnú pred nosom.

V dievčenskej mám raj. Majú tam také čierne koliesko na zemi, mama sa na tom krúti, keď vešia prádlo a vyzerá veľmi smiešne. Ja si z toho robím kolotoč, mne šunky na bruchu nevadia. Neviem prečo ale vadí mojej mladšej sestre, keď si skúšam oblečká jej bábik a prečo vadí mojej staršej sestre, keď jej kukám do krabice, kde má učebnice a skúšam sa dopredu zodpovedne pripraviť na kvintánske časy. Inak, baby majú skvelé skrine. Oni sa dajú otvoriť úplne geniálne aj mojimi prstami. Tak skúšam, čo tam majú. A oblizujem bábiky. Chýba im neha chlapská.

Predsieň je jasná

Tam je moje laboratórum a experimentovňa. Už len preto, že tam furt čosi zvoní, vrčí, búcha, trepe, klope, capne, šuchne. Mama sa chytá za hlavu a hovorí, že by sa moji súrodenci mohli začať slušne správať už od dverí. Čo je to slušne? Mňa tu veľmi zaujala skrinka na topánky, ale po tom, ako som sa nedohodol s jednými dvierkami a svojou ročnou silou som ich potlačil tam, kde nechceli ísť, mama vraví, že som prípad a že som vraj vytrhol šroby z pántov aj s drevotrieskou. Je to hrdinský čin?

Rodičovská je naj

No ale najmilšie miesto je predsa len jedno: spálňa.

Ona sa vraj volá rodičovská, ale to je momentálne iba taká slovná hračka. Príďte sa pozrieť v noci, keď spím, komu skutočne patrí. Ale viete: to je tajná dohoda s ockom. On vždy túžil mať maminu stále v náručí. Keďže statočne okupujem dve tretiny postele, stávam sa rozhodujúcim činiteľom budovania a udržania manželskej intimity.

Ráno začnem premýšľať, čo objavím najnovšie. Pravdu povediac, už dlho ma láka to hučavé čudo, ktoré žerie smeti. Dúfam len, že nemá žiadny čip. To by už asi mama nezvládla.