Pár hodín z denníka batoľata

5.30   Mama ešte spí a ja som taký hladný. Obzerám sa, čo by tu bolo pod zub. Našiel som! Dočiahol som rukou niečo, čo zvláštne vonia, je to čierne, na jednom konci mäkké a na druhom tvrdé… Hm, skúsim… Ale prečo mi to mama zrazu s krikom berie a búcha tou vecou môjho ocka?

6.30 Už som voľný a môžem sa slobodne pohybovať. A tak sa plížim do môjho výskumného laboratória, mama ho volá kuchyňa a „moje teritórium“.

7.00 Mama ma hľadá. To som sa dobre skryl!

7.10 Mama ma našla. Hnevá sa. Vôbec nechápe, že som len chcel skúsiť, ako si to ten chlapček včera v tej rozprávke mal sadnúť do pece. Pec nemám, skúšal som rúru.

7.30 Mama mi dáva raňajky. Hovorí o zdravej strave. Ale mne sa teraz nechce jesť! Ja mám chuť búchať do taniera, čo na tom, že je v ňom to niečo zdravé!

7.40 Mama ma rýchlo zruší a ocko hovorí, že tým večným maľovaním zruinujeme rodinný rozpočet. Medzitým dostanem do úst niečo zdravé. Pľujem. To mi nechutí!

7.50 Som vyhostený z kuchyne. Mama vraví, že už nepotrebuje ísť na kozmetiku. Tvár má takú smiešne bodkovanú. Bude ju mať zdravú z toho zdravého? Ocko vraví, že potrebuje nové okuliare a pevnejšie nervy.

8.30 Mama telefonuje so svojou najlepšou kamoškou. To je môj čas! Dvere na sieni zázrakov sú otvorené!

8.40 Už som tu, trochu mi to trvalo. Ale ja chcem vidieť tú dieru, ktorá žerie kaky! Ťahám dosku. Podarilo sa, mám ju..! Aká krásna diera!

9.00 Mama dotelefonovala. Pokúša sa zložiť hajzlovú misu. Nejde to… Hovorí, že to už nie je záchod, ale snowboard. Čo je to snowboard? Dá sa to jesť?

9.10 Mama nakladá do práčky prádlo. Ja jej pomáham a rád. Priložil som tam dve staré červené autíčka. Aby tomu bielemu prádlu nebolo smutno.

9.20 Ideme na prechádzku! To mám rád! Ale to, čo mama volá oblečkanie sa, to nenávidím! Kto to vymyslel?

9.30 Mama zas niekoho stretne. Necháva ma chvíľu bez dozoru.

9.40 Štvornožkujem popri múre. Niečo malé, čo má veľa nôh a taký krížik na strede, to robí predo mnou tiež. Chce sa to skryť! Ale ja ho chcem zjesť!

9.45 Mama ma zas našla. To už človek ako batoľa nemôže mať žiadnu radosť zo života?

9.50 Strčili ma do kočíka a do rúk dali rožok. Urazene húkam. Až moc. Až tak, že zrazu stíchnem. Až príliš. Niečo som zavoňal.

10.00 Zrazu som zlatíčko. Či sa mi niečo nestalo? Vraj sa tvárim zvláštne… No, akoby som to povedal… Sedí sa mi ešte lepšie a mäkšie, ako zvyčajne v pamperske. Eeeeeeeee!

10.10 Mama uteká so mnou domov. Nemáme náhradné diely na ekologickú haváriu. Mama vraví, že ju desocializujem a pripravujem o zbytky kontaktov a zdravého rozumu. Čo je to desocializácia?

10.20 Ležím doma a nemám na sebe nič. To mám rád. Zato vedľa mňa niečo je: Aha, veď to je tá krabička, do ktorej mama hovorí a kde má aj obrázky! Hm, bude to jedlé?

10.30 Vytlačí mi to ten zub alebo nie?

10.35 Nevytlačí. Už to nemám. Vraj to bol dotykový telefón, nový model. Mama zdôraznila slovo „bol“.

10.40 Som prebalený. Je to dobrý pocit. Usmejem sa na mamu a poviem jej: „ma-ma“. Jéj, ako mama krásne vonia! Život je predsa len krásny…