Deti, ideme na výlet…!

S týmto radostným zvolaním zvykne svoje nadšenie z poznávania sveta pravidelne zvolávať rodinnú radu môj drahý. Vždy si všetko dopredu premyslíme, on posedí pár hodiniek na nete, aby našiel čo najkrajšie a najzaujímavejšie miestečko, kde by naše detváky híkali, ako sa patrí.
 Naša čeliadka sa pomaly plazí na miesto rodinných rozhodnutí.

„Ideme tam vlakom?“ Nadšene sa štverá k stolu náš najstarší, doživotne postihnutý láskou k železniciam.
 Môj drahý absolvuje prvé očné cvičenie.
 „Koníky, koníky! Hijó!“ Tešia sa Miki so Šimonom, ktorí celé dni iba cválajú, híkajú, brechajú a inak sa zveria.
 Medzitým pribehne Dorotka: „Ideme sa kúpať do Galandie? Vyhrala som predsa dva lístky!!!“ Miesto úsmevu sa jej však na tvári zrazu zjavia trucovité slzičky…
 „Dorka, ideme na výlet a s tvojím ramenom v obväze do vody teraz nemôžeš…“

 Kubo počúva a zrazu sa oduje:
„A zasa ste to vybrali bez nás! Ja už dlho chcem ísť tam, a vy sa na mňa kašlete…“

 Zlatým klincom programu je ako vždy naša staršia slečna dcéra:
 „No to som zvedavá, čo to bude. To bude riadna nuda…“

Rodičovské nadšenie z poznávania sveta, kultúrnych pamiatok a rodinnej súdržnosti klesá na minimum potrebné k životu s deťmi. Ale nejako spracujeme naše potomstvo, že si z ponuky troch alternatív frfľajúc vyberú jednu s nekonečnými poznámkami, že je to ďaleko, že to je blbosť, že to nie je popri železnici, že…

No dobre,  silou zotrvačnosti naženiem deti do športového úboru, zlikvidujem horu hračiek, ktoré im nerobí problém prekračovať, zredukujem počet kníh na čítanie do auta na jeden kus na osobu, naberiem hektolitre vody, zbalím plienky, jedlo a s vedomím, že aj tak niečo zabudnúť musím, zatváram dvere bytu.

Neviem, či je to cestovnou horúčkou, ale už pri nastupovaní do auta sa deti pobijú a Šimon sa mi rozopne zo sedačky v okamihu, keď zatváram dvere na našom obrovskom fáre… Mám pocit, že som na odstrel, že na výlet pôjdem sama s tatom a deti zavriem na výlet do pivnice. Nejako to predýcham, zavriem dvere a nastúpim.

 Prvú polhodinu je ticho. Potom sa detváky začínajú aktivizovať.  Smäd, hlad, nuda, falošný spev, málo kníh, nedostatok priestoru na vykladanie puberťáckych nôh budúcej labute a bod, ktorý z zaberá naisto: „Cikááááááááááááááť!“
 Pozriem na môjho zákonitého a vidím, že zovrie pery s poznámkou, že nevie, kedy bude najbližšia pumpa alebo odpočívadlo. Keď tam za zúfalého náreku maloletého občana postihnutého preplnením močového ústrojenstva dorazíme, z dverí sa mi naraz vyrojí miesto jedného tri kusy detí s rovnakým nevyhnutným problémom.

 No  zvládli sme, obsluhujem deti jedlom, a snažím sa udržiavať ducha radostného poznávania.
 Do toho znechutene zaznie opäť hlas našej budúcej labute:
 „Kedy tam už budeme?“

 Proste, naša cesta je neskutočne očarujúca. Našťastie, cieľ je blízko a tak najšťastnejší člen posádky pri vystupovani som ja. Ok, ideme sa obzrieť, čo je tu očarujúce. Primerane možnostiam obzrieme, deti sa zdajú byť nadšené, vyberáme vežičku, v ktorej budeme bývať, až budeme bohatí a rezervujeme si zákutia v zámockých parkoch. Naprostá idyla, chlapci behajú ako žrebce a chvíľu to vyzerá na pokoj v rodine.
 Pokiaľ teda nenarazíme na prvý stánok s občerstvením. Boj o moc pokračuje, dejstvo tristopäťdesiatedeviate, odsek sedemstopiaty, riadok päťdesiatydruhý.
 „Ja som hladný!“

 Naša tlupa vie byť v niektorých okamihoch  neskutočne súdržná a tak počujem naraz päťnásobnú ozvenu. Vysvetlenie, že máme obživu v košíku, berú ako urážku a nemožnosť ochutnať miestny druh Dru tyčiniek alebo piškot značky Opavia. Nakoniec sa zhodneme na zmrzke, ktorá tvorí podstatnú časť nášho suveníru na detskom oblečení.

 Je čas návratu. Sadám do auta s vidinou, že deti sú zmožené zážitkami a pohybom a tak bude v aute pokoj a doma odpadnú do postele. Opak je pravdou. Zúfalé prosby o jedlo, pitie a cikanie doplňujú nové alternatívy kopania sa a pokúšania cez druhú a tretiu radu sedadiel, zárovno s pôsobivými výkrikmi do hororu o súrodeneckej neznášanlivosti.

Bliká mi kontrolka na trpezlivosť, dochádza mi brzdová kvapalina a adrenalín stúpa do závratných výšok. Mám pocit, že ak okamžite nedôjdeme domov, explodujem a narobím v tom horore riadnu zápletku. 
V okamihu, kedy z posledných síl sa pokúšam pedagogicky zasiahnuť a deti to vedia, sediac urazené vo svojich sedačkách, môj drahý zaparkuje pred domom.
Kým sa bezvládne odopínam, naša budúca labuť zahlási nevinne sfarbeným hlasom plným nadšenia: „To bol krásny výlet. Pôjdeme tam ešte niekedy?“