Večerné pohladenie, posledné slovko do ucha pred spaním. V hlave sa mi motá pár témičiek k písaniu, potrebujem len nakopnúť. Viki sa dvíha z vankúša a z mosta doprosta vypáli z pusy:
„Mami, kde je nebo?“
Tak toto je gól! A nech niekto hovorí o tom, že neexistuje intuícia! Sadám si pohodlnejšie na posteľ a aj spoza chrbta véééľmi dobre registrujem, ako sa Dorka „nenápadne“ otočila smerom k nám a nastavila miesto uší radary.
Nie je nebo ako nebo…
„Viki, nebo nie je miesto,“ odpoviem pokojne. Na tvári mojej dcéry sa zračí úžas.
Typická hláška – nebo je hore, tam, kde je slniečko a obláčiky. Kŕmili ňou nás, predtým našich rodičov… Ktovie, kde to začalo? Možno tým, že tam hore bolo čosi, o čom sme vedeli pramálo, a nejak sme si vysnívali také „čečené“ modré miesto so slniečkom… Ale nie je nebo ako nebo.
„Nebo je stav duše, Viki. Nebo sa nedá nahnamať, ani vidieť ľudskými očami.“
„A to už prečo?“ Nedá sa moje dieťa.
Viki nie je žiadny náboženský fanatik, aj keď vyrastá vo veriacej rodine. Je cholerik, a jej viera je tak pragmatická, občas až vypočítavá, až to bolí. A toto nie je jej štýl – nadhodiť takúto tému. Ba dokonca ani keď sa jej niečo stratí, nie je ochotná sa modliť k sv. Antonovi, radšej bude hľadať tri dni a nenájde a bude zúriť.
Rozmýšľaj
– Boh je predsa duch. Je neviditeľný. Prečo by mal byť viazaný na nejaké jedno hmotné miesto? A ešte k tomu – Boh je láska. Tá sa tiež nedá chytiť a je to stav, niečo, čo prežívame a z čoho nám je dobre. Chápeš?“ Očami kontrolujem, čo moja cholerička na to. Zdá sa, že sme na jednej vlne pochopenia.
„To znamená, že v nebi mi bude dobre?“ Kontroluje svoju logiku Viki.
„V nebi ti a nám bude úžasne,“ presviedčam ju.
Verím tomu rovnako silno ako tomu, že to nebo nad našimi hlavami je modré, že tráva je zelená, strom drevený a voda mokrá. Túto vieru musí v nás dieťa vidieť a cítiť – lebo viera má v sebe čosi, čo sa nedá rozumovo dokázať.
Viki je zamyslená. Vidím, že nad niečím špekuluje neuveriteľne potvorsky. A je to tu:
„Čo tam v tom nebi vôbec budem robiť? Nebude tam nuda?“
„Nie, nebude. Budeš tam môcť robiť všetko to, čo robíš zo všetkého najradšej, čo ti prináša radosť a čo robí radosť aj iným. Budeš sa neustále tešiť a bude ti jednoducho veľmi dobre na srdiečku.“
„A budem tam môcť stretnúť aj iných ľudí?“ Istota je guľomet, ja viem… Ako sa na to len teším! To je jeden z vážnych dôvodov, pre ktoré tam chcem byť – aspoň pevne dúfam, že sa to podarí. Stretnúť tých, ktorí už odišli a ja som s nimi nestihla byť, lebo som tu ešte nebola alebo som bola práve príliš ďaleko telom a čo je ešte horšie – ďaleko srdcom… Niektoré veci pochopíme príliš neskoro.
„Buď si istá, že tam stretneš všetkých, ktorých máš rada, ktorí majú radi teba.“
„To bude super rošambo!“ teší sa primánka v pyžame. „A ako sa tam budeme rozprávať? Po slovensky, poľsky, anglicky? A ako to tam vôbec vyzerá? Sú tam stromy? Budem tam spať?“
Tajomstvá spať nedajú… Ani mne.
Tiež sa pýtam, a tiež všetko neviem. Aj tak ma to tam ťahá.
„Neviem, ako sa tam rozpráva. Ale isto je to nejaký jazyk lásky, ktorým si všetci rozumejú. Neviem, ako to tam vyzerá – ale keď sa odtiaľ nik nevrátil reklamovať to, asi dobre. A spať tam nebudeš – spíš len pre telo, a to tam netreba mať.“
Viki sa smeje: „Budeme takí duchovia – hu, hu, hu… Neviditeľní?“
„Áno, neviditeľní ľudským okom. Ale nebudeme strašidlá.“
Viki zvážnie:
„A ako budem vedieť, že idem do neba?“
Premýšľam, ako jej to povedať. Chvíľku sa bavíme o tom, ako končí život a čo je to klinická smrť.
„No a tí, čo prežili a vrátili sa z klinickej smrti späť, rozprávajú o veľkom, nádhernom svetle, o veľkej postave, ktorá ich volá. Či je to ozaj tak, to neviem. Ale isté je, že veľa svätých, ktorí umierali, hovorili o tom, že vidia Ježiša, ako im otvára náruč a volá ich – tešili sa z toho. Aj napríklad Terezka Ježiškova .“
Pripomienka jej obľúbenej svätice ju potešila. Ale ja už vidím čas ísť.
„A vieš, ako sa do toho neba dostaneme obe? Tak, že ja už idem poskladať to trojdňové usušené prádlo a ty tak, že budeš poslúchať a teraz normálne bez vymýšľania zaspíš.“
Malá frčka do nosa a dobrú noc. Som si istá, že nielen ja mám plnú hlavu neba.
(32 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)
Loading...
„Domáce“ úrazy hlavy
Univerzitná nemocnica Bratislava Antolská
11 mýtov o otrase mozgu
FNsP F.D. Roosevelta Banská Bystrica
Nedostatočná informovanosť môže vás alebo vaše dieťa stáť zrak – ako postupovať pri vyberaní očnej kliniky?
Na čom záleží
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Pekný článok a jasné, že deťom treba ponúknuť vysvetlenie primerané ich veku. Už keď budú staršie, tak zistia aj samé že ani s tou láskou to nie je tak jednoznačné, ani ta klinická smrť a návraty z nej nie sú dôkazom existencie po smrti ,čo najhoršie, že možno ani to nebo ako si ho predstavujeme nie je.Ale to už hádam budú mať dosť síl žiť aj v pochybách. U mojich detí, ktorým kým boli malé som hovoril – neviem, myslím si, že je to takto – môžem už dnes hovoriť, neviem, zistili sme dosiaľ toto…
Už to zvládnu.
Radosť s nimi diskutovať…