V kine som nebola, ani nepamätám. Vlastne, čo táram. Dobre si pamätám, že to bol film Železná lady s Maryl Streep a že v sále sedel okrem mňa ešte pán Lasica. Chvíľu som rozmýšľala, či je tam sám preto, lebo sa tiež naštval na ženu, ako ja na muža, ale potom som to zavrhla.
On totiž nemal obrovské tehotenské brucho ako ja a netrpel schizofrenickými tehotenskými náladami, že do kina sa pri dvoch deťoch najbližšie dostane až na dôchodku.
iStock Veľká telka Ale som sa prerátala: ešte ani päťročnica neminula a už som mohla znova nasávať úžasnú atmosféru multikín, decibely vyrážajúce popcorn z vrecúšok, reklamné šupy a tak.
„Aha, aká veľká telka,“ ukazuje ten starší, šesťročný tomu mladšiemu, štvorročnému a dívajú sa na plátno celí užasnutí. No jasné, chlapci z dediny. Z divočiny. Z ostrova (žijeme striedavo v HR).
Ja som síce chcela ísť do bábkového divadla na Krásku a zviera, ale chlapci spolu s dedom ma prehlasovali. Že radšej do kina. Že dobre.
Nejaký kohútik, fajn Tak som medzi pracovnými mejlami (moja šéfka to tiež číta, vsuvka pre ňu) pozrela, čo hrajú. Spievankovo už nedávali, na to sme chceli ísť naposledy, keď sme boli na Slovensku a nevydalo (vtedy ma chlapci s dedom prehlasovali, že radšej do akváča. Že dobre).
Pozerám, pozerám, púšťam si nejaké ukážky rozprávok z ponuky kina, fajn, nejaký kohútik, čo sa učí kikiríkať a moc mu to nejde. To by mohol zvládnuť aj ten mladší. Vypíname dedovi Fica v telke a ideme za inou kultúrou.
Dojala som sa už pri pokladni. Človek za kasou sa zvláštne usmieva. 7 eur za lístok na hlavu. Dedo to chce cvaknúť, ale vyprsím hruď, vyťahujem svoju ošumtelú ružovú peňaženku zo strednej školy, že toto je na mňa. Za ten akváč.
Mini sála, pán Lasica tentokrát nikde, chlapci chrúmajú pukance, no nekúp to, keď sú konečne v tej civilizácii so všetkými vymoženosťami, ktoré sa životu núkajú (nielen trápna mliečna pena v kafići grátis k mojej trápnej káve).
iStock Nezdrhneme radšej? Príde prvá scéna z rozprávky a už mám popkorn zaseknutý v nesprávnej dierke. Asi sa udusím. Vrieskajúce vajcia na panvici a ozrutná ženská s diabolským pohľadom a poprsím z porno časopisu. Dívame sa s mužom na seba, potom na plátno a pomedzi deti drviace pukance si ťukáme na čelo. Chcel by zaťukať na moje, veď ja som túto debilinu vybrala, ale nedočiahne. Našťastie.
Keď sa v zábere začnú olizovať vajcia, je mi nanajvýš nevoľno. Začína mi dochádzať, že ďalších 86 minút bude plných scén inak milených kohútikov, zabíjajúcich sa v boxerskom ringu. Aspoňže dedo už spí. Našťastie.
„Nejdeme radšej na ihrisko?“ s nádejou v hlase sa pýtam prežúvavcov pukancov. Súhlasia. Našťastie. Budíme deda. Opúšťame čo najrýchlejšie kinosálu. Nevoľnosť trochu poľavuje. Ale iba trochu. Kým chlapci šantia na ihrisku, mám nutkanie pomodliť sa bolestný ruženec, len aby im z tých desiatich minút kultúrneho vyžitia neostali trvalé psychické následky. Ako mne.
Nadávam si do kráv, ale že do úplných. Na dedine na ostrove mi za tie roky uniklo, že už dávno nežijeme časy, kedy stál rožok desať halierov (haha, nemohla som si pomôcť) a nebál si sa ísť s deckom do kina na Levieho kráľa, Bambiho alebo Nema.
Naoko brutálny výber rozprávok, trendy je urobiť ich oslnivými aj pre rodičov, aby na nich nezaspali, i keď mne by ku šťastiu stačilo, keby sme sa na nich aspoň nepogrcali. Samozrejme, čím väčší výber, aby si rodič dovolenku zobral, kým prelustruje referencie, komentáre, dojmy a pojmy, aby dobre investoval 7 a viac eur na dobrú rozprávku alebo akúkoľvek inú „kultúru.“
Veru, ťažký život s týmito vymoženosťami. Vidím to na tretiu kávu, ale prepila som práve na dúšok jednu celomesačnú.
Loading...
Zaujali ta tie vajcia, ze?
Ako sa volal ten film?