Dobrá rada hodná groš… alebo žeby to tak nebolo?

„Počuj, čo robíš, keď nechcú tvoje deti poslúchať?“ opýta sa ma podchvíľou niekto. Alebo sa spýta čokoľvek iné.

Ale ja sa vždy v takom okamihu predovšetkým hlboko nadýchnem. Nie preto, aby som spustila vodopád doporučení, vyhrážania, katastrofických scenárov pri nesplnení podmienok a, b, c… Vzduch do seba dostávam preto, lebo potrebujem získať odstup a prijatie.

Nevedno prečo si mnoho ľudí myslí, že ako mama veľkej rodiny mám patent na rozum, výchovu, zvládanie hraničných situácií, na všetky zdravotnícke diagnózy, kompletný receptár pre matky zničené varením a podobné perly. Možno nás je trochu viac, ako je štandard, ale vôbec si nepripadám ako niekto, kto má právo a morálnu povinnosť rozdávať rady.

Jednak naša zostava nie je z tých, kde by sa vyskytovali nejaké výnimočné stavy akéhokoľvek druhu. A tiež veľmi dobre pamätám na časy, /občas sa vracajú, ale je to podstatne lepšie/, kedy sa mi tých „dobre mienených rád“ dostávalo až priveľa. Patrične mi liezli na nervy. A nakoniec aj podľa seba veľmi dobre cítim, že pchať sa niekam, kam netreba a na dôvažok bez štipky jemnocitu a vcítenia sa do situácie iných prináša viac škody ako naivne nami mysleného osohu.

Asi to poznajú všetci: prvé „múdrosti“ sa nám vážne začínajú dostávať do pozornosti v čase, keď vážne randíme a sme zaľúbení až po uši. Ale vtedy nám je to viac-menej fuk. Potom druhá fáza nastáva v čase svadobnom. Koľko naslovovzatých doporučení, čo ako dobre myslených, tradičných, „vyskúšaných“, aby tá svadba bola čo naj a hlavne starší sa na nej cítili dobre. A potom to najhoršie „radové obdobie“ ešte len príde, keď sa čaká na nového člena rodiny a keď sa už narodí. Tlak okolia v podobne nevyžiadaných radách je niekedy neuveriteľne silný! A mnohokrát sa pre „pokoj v dome“ alebo pre syndróm „mamička to vie najlepšie“ pekne potichu… podľahne.

Všetko som si to odkrútila v extréme. Randiť som vážne začala neskoro, môj drahý – napriek tomu, že na to nevyzerá ani teraz – je odo mňa o 11 rokov starší, z druhého konca Slovenska. Trpela som, ale istá si naším vzťahom som všetky doporučenia ohľadne nemožnosti zmeniť „starého mládenca“ mala viac-menej v paži. Svadbu sme pevne vzali do rúk my napriek hrozivým a afektovaným výkrikom bližšej a širšej rodiny. Zrušili sme všetky zaužívané zvyklosti, urobili vlastný zasadací poriadok, nalinkovali scenár a rodičom sme zahlásili, že to zvládneme, lebo sme … veľkí. Napriek všetkým slovným vojnám a predpovediam najnemožnejších katastrof okrem iného aj preto, že sme v októbri sadli do koča ťahaného koňmi, na našu svadbu dodnes všetci spomínajú radi a kdekoľvek prídeme, povedia: To bola taká krásna svadba, ešte sme na lepšej neboli!

Sťažené podmienky však nastali, keď sme sa nielen rozhodli používať plánované rodičovstvo, ale predovšetkým sme sa rozhodli všetky naše deti dojčiť bez cumľa a tak dlho, ako si to budú samé želať. Podľa všetkých rád sme mali dávať čajíky, prevarenú vodičku, fľaše, cumle, baliť do perinky do 3 mesiacov, v siedmych mesiacoch naservírovať podľa istej pediatričky šunku, skoro ponúkať deťom cukríky a sladké, lebo však ani nebudú vedieť, ako chutí život… nehovoriac o šerbli, na ktorý treba v polroku posadiť všetkých doradu, lebo isto nebudú schopní sa neskôr sami vycikať… a tak to išlo rad za radom. Staré mamy, príbuzní, známi, spolusediace v čakárni, tetky v obchode a všelikde inde.

Nič, čo sme sa rozhodli sami zodpovedne spoločne s manželom praktizovať vo vzťahu k deťom a našej rodine, nebolo dosť dobré. Vždy sme si vypočuli obligátne: „Čo tu vymýšľate? Ja som mala štyri deti… ja viem, čo je život… ste hlúpi… kde ste to vzali…“

Vydržať to frflanie vtedy a niekedy aj teraz dá zabrať. Ale čas nám dáva vo väčšine prípadov za pravdu, i keď teraz po čase sami vieme odhadnúť, ktoré tie „rady a pravdy pravdúce“ sú ozaj overené, pravé a dobré. Zaujímavé, všetky, čo sme prijali za svoje, pochádzajú od mojej starej mamy. Samozrejme, aj my sa sekneme a občas v tichu prijmeme radu, ktorá nám občas nebola po vôli… ale viac pre spôsob interpretácie, ako pre obsah.

A tak teraz sama od seba rady nedávam. Ak sa ma niekto čosi spýta, vyslovene poviem o svojej skúsenosti a nezabudnem podotknúť, že to nie je pravidlo a oni to môžu zažiť úplne inak. Ak chcú môj patent, dám ho so slovami: „Skús, uvidíš. Možno sa to podarí.“ Nehrám sa na „múdru a neomylnú“, hrám sa na človeka, ktorý rozumie pocitom iných mám a má rešpekt pred jedinečnosťou každej situácie, do ktorej ani pri najlepšej vôli nevidím.

Miesto 100% rád používam 100% povzbudenie a optimizmus, že sa to podarí zvládnuť a že bude dobre. A tiež pridávam slovičko: „Čokoľvek budeš potrebovať, som tu. Zavolaj.“

Prax jemného zdieľania, pochopenia a osobnej prítomnosti sa mi zdá byť stále lepšou investíciou. Tak to dostávam potvrdené.

A vy?

Ilustračné foto: www.sxc.hu