Dva v jednom

Moje detváky sú neskutočne rozšafné. Nie vždy mi to prináša radosť, pretože likvidovať po nich následky všetkých možných úletov, nápadov a iných činností je robota pre draka.

Najhoršie je to vždy po tom, ako sa vrhnú na čosi, čo som ich naučila ja… na tvorenie. Všade po zemi sú pastelky, nožnice, lepidlo /tyčinka sa nedá ani chytiť/, stôl vyzerá ako bojište. Jasné, že výtvory pochválim, len pohľad na tú spúšť „po“ mi nikdy pokoja nepridávala. Ani nám všetkým – lebo pre naše deti sa okamih tvorenia končí tým, že niečo vytvoria – čiže sa zas nezhodneme…

Skúšala som na nich všetko možné – prosby aj hrozby, motiváciu cukríkom, odopretie nožníc a lepidla. Nezabralo. Spúšť, ktorej gro tvorilo neuveriteľné množstvo zničeného, pokrčeného, dostrihaného a dotrhaného papieru, nemal kto zlikvidovať, trčala celé dni zo šuflíkov písacieho stola, kam to lenivosťou napchali a neboli ochotní s tým nič urobiť.

Až som pred dvoma týždňami doniesla domov obrovskú krabicu. Našla som ju pri kontajneroch, je celá červená a vôbec netuším, čo v nej bolo. No presne som vedela, čo v nej bude!

„Jéj, krabica!“ Zajasala Dorota. „Budeme si môcť robiť bunker? To bude moja krabica…!“

„Nebude,“ krútim hlavou, „táto bude pre chlapcov a budú do nej zbierať papier.“

Kto povedal, že deti nepočujú za štyri rohy? Jakub prifrčal kozmickou rýchlosťou, zdrapol krabicu a prehlásil: „Budem zbierať papier! A čo potom?“

„Nuž, stále tvrdíte, že by ste chceli pravidelné vreckové, tak si na to zarobte – papiere sa tu všade váľajú, nik ich nechce upratovať, hádžete ich do koša… zbytočne. Ak ich budete zbierať, môžeme ich potom zaviezť do Zberných surovín a budete mať svoje korunky. Potom si môžete za to niečo kúpiť.“

Jednoduché vysvetlenie… ale u nás doma nastala „rvačka“. Krabica bola len jedna, druhú som nikde nenašla a tak som musela hľadať náhradné riešenie. Pretože zrazu štyri moje deti sa zúrivo vrhli na všetko, čo v dome malo čo len trošku do činenia s papierom a ja už dva týždne neviem, čo je to mať strihanec na zemi…

„Mami, kam ideš dať tento sáčok z múky?“ Kontrola na každom kroku. A tak už aj ja poctivo aj z kuchyne na striedačku – lebo spravodlivosť musí byť – odpochodujem raz do chlapčenskej, raz do dievčenskej, aby som priložila…

Vytriedili sme noviny, urobili poriadok vo všetkých šuflíkoch, skontrolovali tajné detské skrýše, zredukovali počet nenahraditeľných a nedotknuteľných výkresov zo škôlky a školy. Obsah krabice sa neuveriteľne zapĺňa, už jej chýba máličko do vrchu. Za krátky čas budem musieť naštartovať nášho Krištofa, naložiť všetko do auta a teatrálne odviezť do Zberných surovín na konci mesta.

Trošku sa obávam toho, či nebudú sklamaní výškou „výnosu“ tej snahy… ale tuším k tomu pridám ešte ekologickú prednášku a motiváciu, ktorá by na nich ako hrdých skautov mala zabrať. A tajne dúfam, že ich to nadšenie chrániť stromy a plniť si tak peňaženočku neprejde.

Podám hlásenie.