Indian Janov syn

            Motám sa po kuchyni, je popoludnie, úlohy prváčky máme zdarne atramentovo za sebou, v školskej taške je poriadok /aspoň teraz/ a moje detváky spolu so synom našej kamarátky sa jašia v detskej izbe.

            Naraz mi dobehne Dorka so žalobou: „Mamííííí, oni sa tam hrajú na bomby! Mne sa to vôbec nepáči! Ja sa bojím!“

            Miestna pobočka haagského súdu si povzdychne a aj v neskorom popoludní mimo pojednávacej sály predvolá obžalovanú stránku na pohovor. Jakub prichádza neochotne, ako vždy, keď mu idem dohovoriť.

            „Kubo, ako sa to hráte?“

            Zvesené uši aj nos. „No a ako sa máme? Už nás nič iné nebaví!“

            Chvíľu medzi štyrmi očami mu čosi vysvetľujem o bombách, o ich fungovaní a dôsledkoch, a šiestym zmyslom cítim, že za rohom detskej izby má natrčené radary Jankin Max. Kubo vytriešťa oči, mrzne mu krv.  Dora sa hlavne nenápadne prišla pozrieť, ako dopadol „súd“ s „bombovým“ bratom. A už ostala. Dovtedy, kým som nedohovorila.

            „Fuj, na to sa už nikdy hrať nebudem, aj Peťovi to v škole poviem, lebo to on vymyslel.“ Uľaví si bývalý bombardér.

            Vzápätí však šialene posmutnie.

            „No a ako sa vlastne máme hrať?“

            „Hrajte sa na Indiánov!“

            Skautské vĺča poskočí a upaľuje oznámiť dobrý tip vysunutému radarovému pracovisku. Chvíľu si myslím, že budem môcť pomaly vegetiť v kuchyni pri príprave večere. Ale divné neindiánske zvuky mi nedovolia zotrvať v tak primitívnej pozícii.

            Vojdem do skalistých hôr našej detskej a vzdychnem znovu. Indiáni vytiahli obrovské plastové krabice na hračky a pchajú ich do spodného poschodia poschodovej postele.

            „Indiáni, a toto je čo?“ pýtam sa úplne vedľa.

            „To tu máme chladničku!!!“ kričí Max a urputne pchá ďalšiu krabicu na plochu postele. „A toto je naša indiánska bytovka!“

            Chvíľu mi ho príde ľúto. Očividne nemá o Indiánoch ani pary. Hlavou mi prebehnú všetky x-krát prečítané indiánky a pred očami mám ušľachtilú tvár Vinnetua. Čo na tom, že reálne to bol niekto iný.

            „Max, Indiáni nebývali v bytovkách, ale vo vigvamoch, a okrem kožušín a ohniska a zbraní tam nemali nič zbytočné. O chladničke ani nechyrovali.“

            Novopečený Indián sa mi nejako zasekne.

            „Najprv by ste si aj tak mali dať nejaké indiánske mená, aby ste sa pekne mohli oslovovať,“ snažím sa ich jemne navigovať kam treba.

            „Ja už mám – ja sa volám Johnson!“ Vyhŕkne ten, koho mama má teda celkom rozumnejšie názory.

            A tak znovu vysvetľujem.  Že Indiáni mali mená pripodobnené ich vlastnostiam a vzťahujúce sa na prírodu. Že Indiáni nejazdili na motorkách, ale na mustangoch.  Že nepozerali telku a nezabíjali len tak pre nič za nič. Že jačali len na bojovom chodníku. Že boli čestní a spravodliví. Že…

            Ufff! Ja, Stará včela, som sa nechala uniesť a dala som tomu malému utáranému červenému bratovi meno Splašený kôň. Nebolo to čestné. Už ho má iné: je z neho Udatný bizón, po tom, čo sa jeho mama a moja červená sestra priznala, že to bol jej obľúbený indiánsky hrdina.

            Denne učím mojich malých červených bratov a sestry, o čom sú zákony prírody, priateľstva, čestnosti a bratstva. Ide to pomaly, tak, ako ťažko sa ide najedenému medveďovi hore kopcom.

            A je mi tak smutno, že som sa ja, Stará včela, musela dožiť časov, kedy deti nevedia nič o Indiánoch a miesto toho čítajú „knižky“ typu Grázlik Gabo…  Čo vyrastie z našich potomkov, keď sa neučia tomu, čo je potrebné pre život už v hre?