Máme doma dieťa, ktoré sa vymyká všetkým našim predstavám detskosti, hravosti, spontánnosti, jašeniu sa, ba povedzme to tak, aj „trhlosti“…
Nie je telesne ani duševne postihnutá, jedinou jej fyzickou „vadou“ je alergia na jarné dreviny. Má skvelú pamäť, vynikajúco spieva, jej fantázia nepozná hranice a tá moja pri nej vyzerá ako čajový odvar riedený Savom.
Je prirodzene krásna vo veku svojich necelých šiestich rokov. Nádherne tmavé vlnisté vlasy, beťárske zelené oči, pehavý nos s okuliarmi, trošku pevnejšia, ale stále štíhla, dosť vysoká postavička.
Má veľmi rada ľudí, je prirodzene milá, usmiata. Také veľké, rozdávajúce sa srdiečko by bolo treba hľadať široko-ďaleko. Citlivá, prosiaca za iných, veľmi vnímavá na potreby iných, zvlášť, keď sú v paseke.
Psychologička, ktorá ju pozná doslova od plienok, je pri mojich pokusoch o diagnostikovanie úplne pokojná a na rovinu mi povedala, že naša dcéra netrpí žiadnymi úchylkami, ktorými by sa ona mohla zaoberať.
Poviete si – v čom vlastne je problém?
Ťažko to povedať slovami. Možno to zacítite pri opise toho, čo s ňou zažívame každý deň…
Ráno vstane ako kedy. Je v pohode, usmiata a mašíruje hneď ku stolu. S chuťou sa pustí do jedla – hocijakého. A tu to začne. Či pri nej som alebo nie som, všetko je to jedno. Nohy pomaly za ušami, ruky vo vlasoch, chlieb ohryzený okolo kôrky, mlieko tečie prúdom aj tam, kde nemá. Večné chichotanie sa, táraninky s bráškom. Neustály pohyb, popri jedle si spokojne ľahne. A raňajky /je vôbec jedno, čo vlastne je/ sa desaťnásobne predĺžia oproti akémukoľvek neuveriteľnému predpokladu času jedenia jedného dieťaťa.
Samozrejme, pošlem ju umyť sa, je už veľká a vie byť neuveriteľne šikovná a samostatná. Kým dám do poriadku jej mladších súrodencov, je v kúpelni neuveriteľne ticho. Otvorím v zlej predtuche… a naša krása predškolácka sedí na vani, jedna noha vyložená na práčke, veselo sa škerí rovnako špinavá ako pred desiatimi minútami a spieva si, akoby práve bola vo finále Superstar – ani repráky by jej nebolo treba.
Nejako sa dobojujeme k paste a kefke. Kým naháňam ročného špunta, tajne dúfam, že už jej to dôjde a umyje si zuby ako človek. Návrat do kúpeľne ma presvedčí o mojej naivite. Naše dieťa má pastu vo vlasoch, na okuliaroch, v ušiach, na stehnách a po bruchu… na zuboch nie.
No dobre, pohrozím a zuby si nejako spoločne umyjeme. Veci má nachystané a odskacká do svojej izby s poslaním sa obliecť. Ešte stále spieva. Ja závratnou rýchlosťou oblečiem dve malé deti, seba, usteliem, upracem kuchyňu a občas hlasovo nabádam svoju brčulu, aby nezabudla na obliekanie. Odpovedá mi spev. Keď o dvadsať minút vchádzam do dievčenskej izby, som na infarkt. Moja kráska sedí nahá na zemi chrbtom k šuflíku so spodným prádlom a spaknohy /áno, dokáže si dať nohu za chrbát/ si vyberá prstami nôh… ponožky. „Veď máš všetko nachystané na posteli!“ zaúpiem.
Možno iné dieťa by…
Možno iné dieťa by sa zľaklo a švihlo si, ale to naše len zažmurká, urobí opičí bezstarostný úsmev a na znak pochopenia sa takým istým pohybom nohy akurát vo spiatočnom garde pokúša vrátiť ponožku späť na miesto pôvodného výskytu. Rýchlosť nepresahuje dobre trénovaného slimáka.
A tak to ide so všetkým. Nie a nie sa rozčesať, obuť, hoci sa vie už aj zaviazať sama, obliecť, dať si čiapku, upratať hračky či vlastné veci, ktoré s obľubou rozhadzuje všade nonšalantným odhodom minimálne meter od seba.
Učím ju to. Sedím s ňou, snažím sa byť trpezlivá. Keď chce, všetky tieto veci dokáže úplne v pohode a rýchlo, dobre sama urobiť. Stále vysvetľujem, motivujem, prísno aj veselo. Nič.
A stále je v pohybe. Vôbec nemá pud sebazáchovy. Počet úrazov jej osoby presahuje počet úrazov celej našej rodiny. Nebojí sa ani čerta. Vždy je v pohode. Vy točí ju len moja indispozícia – je jedno, či fyzická alebo psychická.
A bez prestania spieva. Nepotrebuje kolektív, len kulisu detí, ktoré síce miluje a krásne o nich rozpráva, ale… tam to končí.
Tuším, že podedila s menom aj gény mojej starej mamy, ktorá pred 80 rokmi plašila k smrti horárov vo vlastnej hore, nik sa s ňou napriek kráse a bohatstvu nechcel dlho oženiť a keď sa musela presťahovať do totálnej kocúrkovskej dediny, ani pod šialeným tlakom nestratila svoju tvár divožienky a zostala hrdá, tvrdá a svoja až do posledného dychu.
Naša Anna je jej kópiou v kombinácii s rodovými tvrdohlavými génmi maminej rodiny. Máme ju všetci radi, aj keď je to občas /čo sa rovná slovu denne/ únavné. Aj keď pre ten svoj neposedný status má problémy s rozprávaním, aj keď pre tú jej povahu sa deti s ňou veľmi nemusia baviť, viem, že sa vo svete nestratí. Ani v škole, kam smeruje, a kde asi klasickú pani učiteľku buď trafí šľak, alebo ju prijme takú, aká je.
Iná, zdravá, naša. Máte také čosi doma aj vy?
(2 hlasov, priemerne: 3,00 z 5)
Loading...
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Úlohy pre deti do adventného kalendáru (42 nápadov)
Kedy utratiť choré zviera
Diktáty pre tretiakov - vybrané slová po „b“
Adventný kalendár pre unavené mamy
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Milá Mária, každé dieťa je iné, mnoho mám tu vie napísať čím je to jej iné a problémové. Je dobré, že zdôrazňuješ, že Anička je pozitívny človiečik a chápem, že sa snažíš pristupovať vo výchove tak, aby si jej ten pozitivizmus do života nepokazila, nepotlačila a neurobila z nej vychovanú neurotičku. Myslím, že už je dosť veľká na to, aby mala jasný režim v živote. Ja osobne by som stavala na pevných hraniciach a režime s ich striktnom dodržiavaní. Do každej miestnosti v byte by som dala veľké naťahovacie hodiny so silným zvoncom. “ideš raňajkovať, máš 15 minút, tu sú hodiny, o 15 min zazvonia a čo si nezjedla ostáva, nemáš viac nárok, odchod.” Kúpelňa – detto, natiahnem hodiny, máš 5 minút na zuby, potom hodiny zazvonia a Ty odchádzaš do izby, 5 minút na obliekanie, ak nie, ideš do škôlky ako si. Hanba nehanba.
Výborná kniha (aj) na túto témi – Deti a hranice. Ako mama musiš vnímať, že Anička hýbe nielen Tebou, ale aj celou rodinou, čo pre súrodencou nemusí byť zrovna výhra. Život 5 ročného dieťaťa sa už nemôže točiť iba okolo toho čo a kedy chce a čo sa mu chce či nechce, tu už nastupujú povinosti a prispôsobovanie sa. Pomôž jej pevným prístupom zvládnuť akt “musím”. Veľa síl.
tiez mi to pripomina trochu moju sestrocnu dceru. mam este dvoch syncekov, jeden je od nej o styri roky starsi druhy o styri roky mladsi. nie je ale vobec hyperaktivna, skor je v kuse taka zasnivana. tiez vie vsetko, ale len ked chce. a naviac, ked sa odvazim na nu zvysit hlas, to je najhorsie lebo vtedy ju akoby sekne a nic. zostane ako solny stlp, ani neplace, ale ani nic nespravi. len stoji a nepohne s nou nic. mne sa zda oproti starsiemu synovi akoby spomalena, aj som myslela ze jej dam odklad do skoly, ale ona ked ma spravny pristup: to znamena ze je k nej dotycna osoba mila, venuje sa jej a nenuti ju dlho sa v kuse nieco ucit ci robit urcitu cinnost (okrem tej co ona chce) dlhsiu dobu tak sa aj snazi a spolupracuje. len mam strach ci natrafime na chapavu pani ucielku, mam strach z nejakej nervoznej…..
presne to poznam, mame 4,5 rocneho syna….prisla som na jeden napad, ktory nam pomaha s rychlostou jedenia, obliekania….STOPUJEME CAS!:-) znie to zvlasntne, ale mame tabulku, do ktorej mu zapisujeme datum a cas, chodi si to pozerat pripevnene .na chladnicku a je sam na seba hrdy, ked sa zlepsi…tak vyskusajte 🙂
maria, citala som to hned mojej trocnej dcere, ktora tiez pri jedle neposedí, baleti, skace, nakoniec vyleje a rozsype, co sa da. Je stale v pohybe. Myslela som ze je hyperaktivna, ale skor vraj hyperkineticka, mudro to znie.A este ma jednuvysadu navyse. Okdrem toho, ze nepocuva, co sa jej povie, ze ma urobit (takze 100 krat repete…), ked pocuje, ma tisic vyhrad a kazdu vetu zacina ALE…DObre, LEN…Proste neustale zlepsovaky a dodatky, z ktoryhc mi stupa adrenalin. Je tazke vydrzat v mieri s takym dietatom, potom si robim vycitky, ako malo peknych chvil spolu mame, lebo maldsi je menej problemovy a maznacik, teraz cakame babatko, tak uvidim, co to spravi…
Naša 5 ročná malá slečna Anička, má oproti Tvojej veľké šťastie v tom, že je mladšia a o dosť od staršej sestry, takže všetky úkony zvláda s našou pomocou celkom rýchlo – sama asi podobne ako tvoja…. Doteraz ju kŕmime, ináč by si asi neudržala ani tých 15 kíl, ktoré konečne má (napr. jedlo pre ňu nie je podstatné, resp. musí sa pri ňom sedieť, čo nie je nič pre ňu…..).. a tak pod… je to na dlho, ale veľmi ju ľúbime a je stále naše malá bábo…. ktoré však rýchlo rastie a pomaly pôjde do školy…. a to bude ešte sranda…. 🙂
Pripomina mi to nasho syna – ale on ma uz takmer jedenast, jednou nohou je v puberte. Dlzka ranajok sa neda odhadnut (ale dalsie jedla uz je rychlo), zababre sa, kludne si nahrna jedlo z taniera do ust, a pod. Podobne aj s tymi nohami – ide sa sprchovat a v kupelke holy dviha nohou zo zeme slipy a nohou ich vklada do kosa na pradlo. On sice nespieva stale (len niekedy), ale “odide” do svojho sveta. K jeho specialitam patri tiez obliekanie a vyzliekanie. Je schopny si za desat minut dat dole pol ponozky (naozaj nechapem, preco si ju uz neda dole celu, proste pretiahne cez patu a venuje sa niecomu inemu). Alebo oblieka si tricko, natiahne hlavu, strci jednu ruku a uz je v svojej risi fantazie. Slipy natiahne na jednu nohu a ked ho stokrat nevyzvem, je v stave takto ostat aj stvrt hodiny. Cize ked sa oblieka, musim stokrat povedat obliekaj sa, obliekaj sa…(kazde upozornenie znamena asi pol ponozky), takze tak. Nie si v tom sama.
Mária, už dávno som sa tak dobre a schuti nezasmiala. Boduješ:-)))
Ja mám doma štyri deti a každé ráno som nútená sa s nimi vychystať sama do školy. (manžel chodí do práce skoro ráno). Tak zhruba viem o čom hovoríš.
mam, este zvlastnejsie dieta, starsieho syna, ktoremu nerobi problem stravit polku dna sam so sebou, vyprava sa sam so sebou, vsetko preskuma. Psychologicka zistila ze jeho IQ zodpoveda 4-5rocnemu dietatu, ma 3 roky a vytaca nas tak, ze sa nepyta na zachod…jednoducho nepovazuje za potrebne komunikovat…
Maria, drzim palce a vela trpezlivosti