Kam nás posúva verejná mienka alebo Materstvo ako povolanie

Večer. Preberám pár zvyčajných sloviek medzi štyrmi očami so svojim najstarším synom. Popri rozprávaní a počúvaní sa stihnem aj zasmiať, aj uvoľniť, aj nenápadne naprávať jeho výslovnosť podľa doporučenia logopédky.

Naraz mi Samuel hovorí: „Mami, potrebujem tvoje telefónne číslo. Triedna ho musí mať do záznamu. Ockove už má.“

Začudujem sa. Môj sekundant je odmalička na čísla a toto nevie? Skúšam ho, ale fakt si pamätá len predčíslie. Našťastie mu pamäť funguje dobre a tak mu to „tajné mamičkino číslo“ prezrádzam.

„A už tam nič netreba doplniť?“ Pýtam sa pre istotu, vedomá si roztržitosti géniov.

„Nie,“ usmeje sa, „všetko ostatné som tam už nadiktoval.“

„Aj pracovný čas? Ak ho bude treba, vieš, čo máš povedať – pracujem v  24-hodinovej prevádzke.“

Samuel sa smeje, ale už asi všetci dokola vedia, že to s pokojom Angličana píšem dobrých pár rokov do všetkých dotazníkov. Vari to nie je pravda?

„Ale mami, veď ty predsa nepracuješ…!“

„No dovoľ!“, cítim sa normálne dotknutá. „To predsa nie je pravda. Pracujem, a veľmi veľa.“

„No dobre, ale nie je to také povolanie ako práca v poisťovni a tak… také niečo vážne a dôležité.“ Obhajuje svoju argumentáciu syn.

„Môj milý, mám najdôležitejšiu robotu na svete, ver mi. Neexistuje už nič dôležitejšie, vážnejšie, náročnejšie a krajšie ako moja robota.“

Samuel sa mrví. Jeho pochybnosti očividne nemajú konca.

„Vieš, mami, ale to by si musela dostávať nejaký plat za to, čo robíš, chápeš? Aby sa to bralo ako robota…“

„Ale ja plat beriem! Síce biedny, ale beriem.“

Dívame sa na seba a cítime, že to už nie sú len prekáračky a srandičky. Samuel mi nechce pri svojom jemnocite surovo povedať, že som na „dovolenke“. Ja si vážne obhajujem svoj status quo.

„Samuel,“ dívam sa mu vážne do očí rovnakej farby, ako sú tie moje, „kto bol ten, čo naučil všetkých ľudí všetko základné, čo potrebujú, kto ich naučil poznávať najdôležitejšie veci v živote?“

Odpoveď je jednoznačná: “Mamy, ich mamy…“

„Ale to je vážna práca, Sam. Keby nestáli na počiatku všetkého mamy a nenaučili by predovšetkým každého z nás ľúbiť a dávať lásku, nebolo by ani pre koho pracovať ani komu čo dávať, z toho čo urobím alebo čo viem. Lebo nik by nikoho nepotreboval.  Predstav si, že by mamy nahradili nejaké roboty… prebalili by dieťa, umyli, nakŕmili, dohliadli naň… bolo by to dobré? Akí ľudia by takto vyrástli?“

Samuel sa na mňa díva úplne vážne.

„Zapamätaj si – darovať život a vychovať dobrého človeka je tá najťažšia a najdôležitejšia práca  na svete. Som hrdá, že ju robím.“

P.S.: Možno by bolo dobré, aby sme o vážnosti svojej práce, svojho materstva hovorili viac a hlasnejšie zdola my samé. Doma, v kruhu ľudí, ktorých poznáme. Nech všetkých presvedčíme, že my nie sme na „dovolenke“ – a že odkedy máme čo len jediné dieťa, už nikdy na dovolenke nebudeme.