Prázdniny. Čo s deťmi?

A je to tu. Čas, ktorého sa šialene obávame, a zároveň blahorečíme neviemktorému ministrovi, že trvá len dva mesiace a nie viac, ako niekde v zahraničí.

Deti o tomto čase snívajú od 1. septembra, kedy si paradoxne rodičia mimo zamestnancov reálneho školstva vydýchnu.

Niežeby sme našim deťom nechceli dožičiť a nerozumeli im – aj my sme boli takí istí, a pravdu povediac, keby mal niekto odvahu odsúhlasiť dva mesiace voľna a ekonomika by to prežila ako niekde v ropnom kráľovstve, pričom práca by bola dobrovoľná, neverím, že by drvivá väčšina rodičov nesúhlasila…

Takto ale riešime každý rok to isté: čo s týmito 60 dňami?

Dovolenka síce existuje, ale nemôžeme ju minúť všetku a nakoniec, ani ona nie je rozťahovacia a aj pri všetkej snahe nie je možné byť s deťmi po celé prázdniny, čo ako by sme sa striedali.

V tomto čase pociťujeme, že vlastniť dva páry starých rodičov je žalostne málo, a čím viac deti dorastajú do stavu pubertálneho, aj vlastne – momentálne – je toto konto odkladania detí nepoužiteľné.

Tábor? Hm, ponuky sú lukratívne, ale pre väčšinu bežných slovenských rodín nedosiahnuteľné. Aj pri neviem akej snahe pokryjú tak dva týždne, vyžmýkajú peňaženku a spolu s klasikom sa musíme opýtať „Co dál?“

Riešili sme to aj s kamoškou – má tri deti pekne po sebe. Tábor na ranči za mestom je to, pre čo im svietia oči. Ale mne po oznámení ceny na jedno dieťa na jeden turnus explodovali zreničky. A aj keď oni napríklad robia obaja, jednoducho si nemôžu dovoliť vyhodiť jeden celý mesačný plat na to, aby na týždeň „pokryli“ čas detí. Ak to dať len jednému – ktorému?

Centrá  voľného času teraz bojujú o prežitie. A všade nie sú.  Rodina sa možno vystrieda a možno nie.

A čo je najhoršie – aj my, rodičia, zúfalo čakáme na čas, kedy si trošku od svojich vlastných ratolestí trošku oddýchneme a aspoň na pár dní sa budeme cítiť ako inteligentné bytosti zodpovedajúce svojmu veku vzdelaniu, stavu a skúsenostiam.

Z podvedomia sa mi vynárajú detičky s kľúčikmi, čo si ráno v Jednote kúpia to mliečko, rožky, salámu a nanuk, a pelášia na ihrisko k rovnako postihnutým, aby tu bez dosahu pohľadu dospelých nejako premotali deň. Nie je mi z tej predstavy celkom dobre. Alebo žeby som trpela klasickou rodičovskou úzkostlivosťou bez ohľadu na literu zákona, ktorý mi zakazuje nechať osobu mladšiu ako 12 rokov bez dohľadu dospelej osoby?

A teraz mi celkom vážne povedzte, ako to riešite vy?