Každá sme iná…že?

Každá z nás si do svojho materstva nesie svoju povahu, zvyky a zlozvyky, spôsoby správania sa a komunikácie, temperament, zážitky z vlastnej rodiny. Mix v jednom, neopakovateľný (niekedy našťastie).

Ale občas mi to riadne vŕta v hlave, či som mama, ako sa patrí. Napríklad vtedy, keď vidím kamošku Martinku.

Martinka je taká jemná víla. Tenučká, pokojná, krásna, decentná, tichulinká a … iná ako ja.

Má dve detičky – Jurko a Karinka sú nádherní a my všetky, keď klábosíme v centre pri káve a pobehujeme pomedzi naše malé rakety, tak vždy trochu príjemne zmrzneme, keď Maťka vkročí do dverí a s nádherným úsmevom povie: „Ahojte!“

Žiada sa mi opísať ten pozdrav, ten spôsob prejavu:  to je ako to pohladenie motýlím krídlom. Skúste si to pretaviť do zvuku.

No a my už len pozeráme. Lebo sa je na čo a je nad čím premýšľať.

Jurko a Karinka si pokojne sadnú na stoličky a mama ich nemusí naháňať, že sa majú prezuť. Motýlik znovu zakýva krídlami: „Jurko, tu máš papučky… Karinka, už si vyzutá?“

Ten pokoj! V duchu rekapitulujem svoj bohatiersky príchod, nedočkavé deti, na ktoré sa občas hnevám, že mi vybehnú bosé rovno do guličkového bazéna. Hm, mám trochu iné … decibely. A kratšie kábliky medzi koncovkami príčina – dôsledok. A dosť rýchlo sa prehrievajú.

 Deti sú prezuté a pokojne prejdú do herne ruka v ruke s mamou. A my… zízame. Samozrejme, popritom nás ovanie prievan z našich ratolestí, čo okolo nás prefrčali na motorke vziať si ďalšiu dávku chrumiek.

Priznám sa, špicľujeme ju už dlho. Keď prší, keď svieti slnko. Ráno aj poobede. Keď prichádza aj keď odchádza. Keď sa ponáhľa aj keď má čas. Keď sa deti hnevajú aj keď sú ticho. V centre, v obchode, aj vonku na ulici.

Ba čo viac, špicľovanie nás už nebavilo a tak som sa spýtala rovno: „Martinka, ty si na nich taká dobrá vždy? A oni sú vždy takí dobrí? Vieš, máme pocit krkavčích matiek, keď vidíme tvoju jemnosť a pokoj…“

Martinka sa začne smiať a zrazu povie:

„Ach, ja ti tak závidím! Mne sa tak páčia také živé deti, ako máš ty! Ja tie moje stále iba presúvam, posúvam, ponúkam – tvoje sa hrajú samé! Moje bezo mňa nechcú ani na krok… niekedy mi to ide na nervy!“

„.. tak to by som chcela vidieť,“ pomyslím si.

A vždy, keď odídu, sedíme všetky ako zmoknuté sliepky. Máme pocit, že sme nedostatočne jemné, málo citlivé, vnímavé, pokojné matky… lekcia ako hrom.

A možno je to tak dobre. Že nám Martinka robí nevedomky brzdu, keď si svoje materstvo nevychutnávame naplno s radosťou.

Ale… trošku aj čakáme, čo bude. Martinka v septembri bude pani učiteľkou a asi bude učiť jedno z našich odrastených „emcéčkarských“ detí…  Či ju ten pokoj neopustí v triede plnej šarvancov.

Ak nie…  tak… neviem… budem musieť hľadať cestu, ako byť sama sebou a pritom mať ten závan motýlích krídel…  Veľmi sa mi to páčilo, toto je nežná mama.

Doteraz som bola presvedčená, že sa to nedá. Aspoň mi to nešlo. Aspoň mi moje deti nepovedali: „Mami, si taká milá!“

Možno preto mi pred očami rastú živé, temperamentné, rýchle, neposedné, samostatné detváky.

Mám z toho chrobáka v hlave.

• ilustračné foto zdroj: www.koncertypredeti.sk