„Čo má ten chlapec z detstva, keď mu všetko zakazujete?“ Jedného dňa prehovorila na mňa cudzia, ale inak milá pani na ihrisku. A nebola to jehovistka, lebo tie chodia vo dvojici a keď chcú, môžu sa porozprávať spolu. Ani “Prebuďte sa” nedržala v ruke, zato účinok jej príhovoru bol rovnaký.
Shutterstock
Neviem, či si drahá pani pomýlila pieskovisko s observatóriom. Alebo teda neviem pochopiť, čo niektorých vedie k bezostyšnému pozorovaniu iných ľudí a púšťaniu komentárov, o ktoré ich nikto nežiadal.
Bola som však v tej chvíli natoľko zaskočená jej interakciou, že som sa zabudla ohradiť a ukázať jej, kde je môj tanečný priestor a kde zase ten jej.
Namiesto toho som si začala spytovať svedomie. V hlave sa mi pretáčal film, čo také strašné som tomu decku urobila, keď bola dotyčná nútená zasiahnuť v mene blaha všetkých detí Slovenskej republiky.
Všetky moje NIE
Non, ukázala som prstom, keď si chcel synak vyzúvať čižmy na mokrom piesku.
Niente, zakrútila som hlavou, keď mal ambíciu vyjedať blato spod šmykľavky.
Nein, vielen dank! Vyvalila som na neho oči z bulvy, keď hádzal kamene tutoka do vnučky indiferentnej, ale inak milej panej.
Azda za odmenu, že som ju zachránila od šupy na stred čela, sa už neovládla a musela mi dať do tela. Veď sa to dá aj inak, opovrhnutiahodne na mňa zazerala.
Chvalabohu teda, že ma upozornila. Samej od seba by mi totiž nikdy nenapadlo, že vypúšťajúc z úst škaredé písmenká, spolu znejúce ako NIE, môžem nasmerovať najkrajšie roky života svojho syna kamsi do análov.
Veď ja sa rada dovzdelám, ako to robiť správne
Povedala som si ok. Veď nemusím sa tváriť, že som požrala všetku múdrosť sveta. Možno naozaj to chce zmeniť prístup. A bude šťastné nielen moje dieťa, keď mu nepokazím detstvo, ale aj svet, do ktorého ho raz vypustím.
A tak som sa v návale zmiešaných pocitov utiekla pod ochranu odbornej literatúry. Hoci vždy, keď nejakú výchovnú knihu otvorím, natisne sa mi taký ten blahoslavený pocit čohosi dôverne známeho. Všetky sú na jedno kopyto, a tak celkovo na dve veci. Až na to, že tvrdá väzba sa moc nehodí ako toaletný papier.
V tomto prípade som sa však prekonala a s vervou sa pustila do štúdia tzv. pozitívnej výchovy. Vďaka tomu som sa okrem iného dozvedela, že používať v jednom kuse slovo NIE je kontraproduktívne. Ak ho vyslovíme v každej vete, stane sa tak otrepaným, že nás bude mať dieťa na maďarskej saláme.
Zápor je treba zaonačiť tak, aby vyšiel do pozitívna. Podľa toho som mala dieťaťu povedať toto: Synu drahý, čižmy si vyzujeme až doma.
Čo ak máte špeciálne dieťa, ktoré to skryté NIE vo vete nenájde?
Nie je jednoducho nie. Jednoznačné. Žiadne skryté nie v slovíčku “až doma.”
Predstavte si, že sa napríklad vaše dieťa riadi heslom všade doma, dobre najlepšie. A pochopí túto výzvu tak, že sa vyzlečie medzi formičkami donaha.
Potom vám neostane nič iné, iba v hanbe ho šikovať z ihriska. Na čo na 100 % zareaguje metalistickým šklbaním lebky a kvílením, že on nikam nejde, on chce ostať tam. A holý!
Nevadí. Treba sa vynájsť. Alternatívou, samozrejme ako inak pozitívnou, môže byť fráza: veď ešte prídeme, ale neskôr.
Opäť však visí na záhumní hrozba, že dieťaťu zhnusíme slovo ALE. Pri pokukávaní po iných časticiach sa nakoniec prichytíme pritom, že v tom najlepšom úsilí nehovoriť NIE, ani ALE, zakričíme na decko len tak spakruky: “HOVNO!” A to zase nie je až tak celkom pozitívne.
Medzitým nám dietko narastie do monštróznych rozmerov. Keď ho snažne poprosíme, žeby vynieslo smeti, dostaneme pozitívnu odpoveď: ale až keď naprší a uschne. Lebo tak sme ho to predsa od malička učili.
Ale aspoň mali naše deti krásne detstvo, zhrnieme si to zbití pod stolom, a o to nám predsa ide.
