Keď sa to prehupne

Neviem, ale stále mám pocit, že zaostávam za realitou.

Sústavne pozerám na deti, či niečo nevyviedli, nevyliali, nerozobrali, či majú dobre oblečené tričká, riadne zaviazané topánky, či sa riadne najedia, umyjú si ruky a zuby, zaľahnú načas spať a nepokúšajú sa navzájom do nemoty. Keď ideme von, snažím sa ich mať zúfalo pokope a beznádejne sa mi to nedarí.

A mojim deťom (teda väčšine) to riadne lezie na nervy.

Som  nejako mimo.

Moje deti už nepotrebujú (až na najmenšieho) pampersky. Najedia sa sami, ba vedia sa aj obslúžiť jedlom, keď treba – a to do nohy. Oblečú sa. (Občas to vyzerá bizarne, ale vraj to je „štýl“). Sú maximálne samostatné – starší už chodia sami vlakom z Bratislavy, vedia si vybaviť veľa vecí sami, sú priebojní, ukecaní a neskutočne sebavedomí.

Je to taký zvláštny pocit – občas sa cítim nedostatočne využitá, lebo ruky mi stoja. To, čo som doteraz musela obhospodarovať závratným tempom x-krát za deň v x-vydaniach/kusoch, naraz nie je. Ba dokonca aj nejaký ten babysitting najmenšej našej ratolesti sa pritrafí.

Nemusím pri nich stáť 24 hodín denne. A oni mi to patrične dávajú najavo.

Chýba mi tá závislosť na mne, chýba mi, že už nie sú takí bezprostredne maminkovskí, a trošku ťažšie znášam, že už neprídu tak často sa pritúliť, zato viac a nahlas prejavia svoj názor na nás, ktorý v ich podaní nie je ani trochu lichotivý.

Ale nič z toho im neprezrádzam. Aj keď mám o moje dorastajúce deti strach, oveľa väčší, ako keď boli malí. Aj keď mi chýba tá dúfam že len dočasne stratená dôvernosť. Aj keď ma bolí ich rastúca samostatnosť v názoroch, ktoré nikoho nejako nešetria.

Mať doma deti, a predsa už skoro človeka a parťáka je zvláštny stav.

Chrániť to detské, čisté, krásne v nich, čo ešte ostalo (a ostalo toho viac, ako navonok vidieť). Byť pripravená počúvať a pritúliť, keď im príde chuť sa takí nohatí-rukatí naskladať do môjho lona. Nedať sa zlomiť ich „ veľkou hubou“ a žiadnym rešpektom k našim zásluhám, bolestiam, okamihom, kedy sme bojovali práve o nich. Vedieť, že som oficiálne v ich videní strašne nemožní, starí, sprostí, nemoderní, odporní…  aby o pár hodín prišli a povedali mi – ako keby sa nechumelilo – že som úžasná a ako ma ľúbia.

Mať malé deti je nápor na fyzické sily. Mať puberťákov je o držku na duši. Každú chvíľu nám vypúšťajú obratom slova ventil…

Nejako mi to ešte všetko nedochádza. A tak to občas bolí. A mokne.

Dúfam (a modlím sa o to), že to prežijeme bez straty vzájomného vzťahu a dôvery.