Kočíkovať na zamrznutom jazere, či nie?

Silvestra a dni okolo sme strávili u Wendyho na chate pri Vranovskej priehrade na južnej Morave. Priehrada sa premenila na nádherne zamrznutú a takmer dokonale rovnú plochu. Ľad vyzeral hrubý, čo potvrdzovali aj viacerí korčuliari.

Ani my sme nezaostali a tak prechádzky po ľade dodali miestu, ktoré poznáme iba z leta, zvláštne čaro.

Na Nový rok ráno padol na ľadovú plochu „snehový“ poprašok, z najväčšou pravdepodobnosťou vysublimovaný z ľadu, nakoľko bolo jasno a sucho. Priehrada malebne sa vinúca svojimi nie príliš širokými meandrami vyzerala ako z mlieka. Teplota sa udržiavala pod nulou.

Vybral som sa s Wendym a Kubkom v kočíku po tejto novej nezvyčajnej ceste popri chatách na Farářke, okolo (zavretých) krčiem na Chmelnici (vôbec, je čudné, že na sviatky v tejto vychýrenej turistickej destinácii v zásade nebol nikto), popod nádherné ruiny hradu Cornštejn, vysočanský most, stále živý hrad Bítov a bítovský most v ústrety priateľom, s ktorými sme sa mali stretnúť pri Bítove.  

Pod mostom boli črepy skla, pozostatky bujarého Silvestra. Hovorím si, že ak dostanem defekt na kočíku na rieke, bude to takmer neuveriteľné. Zrazu sme v jednej časti zbadali otvorenú vodu a pri nej 2 labute. Zdalo sa nám to akési čudné, akoby nepasujúce do obrazu nádherného slnečného zmrznutého dňa. No cieľ cesty bol blízko a na dôvažok sme na brehu uvideli krčmu a naše „pocestné“ pivá boli dopité, takže obavy zmizli skôr, ako začali.  

Blížime sa k brehu, Wendy sťa prieskumník o niečo rýchlejšie, aby mohol zakričať „zavreté“, keď tu zrazu, cca 15 m od brehu, sa ozval pekný zvuk pukajúceho ľadu. Prvotné počudovanie v zlomku sekundy vystriedalo pochopenie, že ľad podo mnou sa láme. Kočík so spiacim dieťaťom som stačil trochu posunúť k brehu, no to som už bol vyše pása vo vode. Kryhy sa dookola mňa lámali, asi na veľkosť cca 1 m2. Akosi podvedomky som sa snažil ľahnúť si na brucho, aby som zväčšil plochu, na ktorej „stojím“, no asi na 3 X sa mi to nepodarilo, asi aj preto, že som ešte nestál nohami na dne. No zjavne ma tento manéver kus priblížil k brehu, lebo o pár sekúnd (?) som dno pocítil, takže som bezmocnému priateľovi na brehu mohol zakričať „v pohode“. Ľad predo mnou (pod kočíkom) sa začal postupne lámať, aby som však mohol postupovať vpred, musel som mu po postupných malých krokoch pomáhať údermi pästí, tlačením hruďou, neskôr kopaním (dosvedčujú modriny). 

Tečúca voda po ľade sa však každým momentom hrozivo približovala v zadným kolesám kočíka a vytvárala akýsi stredový klin, ukazujúci smer zlomu ľadu, ktorého rýchlosť bola prekvapivá a ak som nechcel dieťa okúpať, musel som sa snažiť kočík vždy o pár centimetrov (najprv za zadné kolesá, v plytšej vode za konštrukciu) potlačiť. Čo sa nakoniec podarilo a Wendy ho bezpečne vytiahol. Keď som sa ocitol na brehu, nedalo sa nám ubrániť smiechu. Kumpán mi požičal svoje spodky a tričko, ostatné sme vyžmýkali a vybrali sme sa za priateľmi. Slniečko zašlo a vetrík začal pofukovať. Prituhlo.  

Zaujímavé na veci je fakt, že som pri preborení nepociťoval chlad. Až po niekoľkých minútach na brehu, keď bolo nebezpečentvo dávno zažehnané. Ani pocit strachu nebol nejaký výrazný, snáď preto, že breh nebol ďaleko (treba preveriť v strede priehrady). Isté ale je, že ak sa ozvú prvé zvuky lámania, nedá sa ujsť. Ťažko povedať aj to, ako sa zachovať. V tomto prípade sa pokusy o ľahnutie si brucho neskončili úspešne, naopak. Je takmer isté, že prelomenie ľadu ďalej od brehu sa v zásade nedá prežiť dlhšie ako pár minút.