Kým tu nie je…

Je večer a ja som sama. Taký zvláštny stav.

Deti sa mi podarilo všetky pokojne uložiť, a ony neuveriteľne pokojne spia. Skladám prádlo a premýšľam o veciach, ktoré by inokedy asi nemali šancu vyjsť zo mňa na povrch.

V byte je šialené ticho. Také až sterilné, také, čo nemám rada.

Som sama. Nik teraz nepríde s rozospatými očami z detskej izby, aby sa ešte v polospánku šuchol vedľa mňa na gauč a roztiahol smerom ku mne náruč. Nemám s kým kecať o všetkom, čo bolo, o všednostiach, o výrokoch detí, o tom, čo nás na nich vytáča, o tom, ako nám dievčatá rastú do krásy, o tom, že konečne musíme zavolať toho opravára, že treba nový filter do vysávača a detsky sa doťahovať, kedy už konečne dá urobiť nový kľúč do auta a opraviť poistku na deviatom sedadle.

Riady večer musím umývať sama. Je to nezvyk, i keď ráno občas frflem na kvalitu, dnes sa mi do toho nechcelo. Nemá mi kto ani doniesť puding so šľahačkou. Aspoň dnes nepriberiem.

Ale to prázdno. Nemôžem ani upratať hračky z vane po deťoch – nechápem, prečo si práve dnes všetko vzorne upratali. Inokedy ich  naháňam.

Premýšľam. V tom tichu sa nedá nič iné robiť. Čo by so mnou a s nami bolo, keby ho zrazu nebolo. Nájsť odvahu riadne šoférovať teraz a hneď . Poplatiť všetky účty tak, ako mi to dnes ráno hovoril, že to cez víkend urobí. Postarať sa o našich bratislavských školákov ráno a poobede, byť im naplno otcom a dohliadnuť na to, aby mali všetko potrebné. Ísť na veľký nákup a úplne samozrejme nakúpiť všetko to, čo píšem drobným písmom na lístočky. Je toľko vecí, čo ja nerobím, aj keď sa mi to ani nechce veriť, lebo to z hľadiska ženskej deľby práce robiť mám.  Vôbec netuším, ako by som kupovala mäso, lebo to dodnes neovládam. Za slobodna som sa tomu vyhýbala ako čert svätenej vode, mama sa hnevala, ako budem raz gazdiná. Vyzerá to tak, že ma nebo má rado. Lebo on neskutočne rád a veľmi dobre nakupuje aj to mäso. Ba ide so mnou aj do obchodov s babskými vecami a má oko na to, čo mi sedí. Ja by som tam trčala tri dni a nedoniesla by som si nič. A žralo by ma to ďalšie tri týždne. A keď mu zničená zavolám: „Dones mi bonboniéru pre tetu!“, viem, že bez okolkov donesie ten malý zelený balíček s 10 kusmi  a niečo na vylepšenie „krvného obrazu“.

Môj drahý tu dnes nie je. Šiel na stretávku po 30 rokoch a ja mu dožičím. A verím, že sa vráti. Že sa ráno zobudím, /lebo spím ako drevo a nepočujem štrngať kľúče/ a on bude vedľa mňa.  Chýba mi tak neuveriteľne, že sa mi nechce ani jeho košele žehliť, aby ma samota od neho tak veľmi nebolela.

Ale myslím aj na iné. Myslím na tie mamy a ženy, ktoré sú na tieto chvíle samé stále. A nielen večer. Na tie, čo ostali bez tatu a chlapa, lebo čosi zaškrípalo. Lebo niekto odišiel. Lebo to takto bolo lepšie.

Musia utiahnuť taký istý vagón povinností, starostí, bolestí, strachu, obáv, nástrah, zložitostí, nedostatku spánku, peňazí, času, zdravia a všeličoho iného ako ja. A nemajú sa s kým podeliť z tváre do tváre ani o to dobré, čo im život nasype.

Na tieto ženy dnes večer, keď som sama, myslím. A chcem im povedať, že sú skvelé, i keď sa cítia vyčerpané a opustené. Mať ich odvahu, svet by bol krajší a lepší.

Dnes večer som tiež zvlášť vďačná za toho môjho chlapa, ktorý je, aký je, má svoje chyby, ale snaží sa byť skutočne dobrým manželom a otcom, a napriek tomu, že je už „veľký“, stále chce rásť a učiť sa. Dnes večer by som chcela vygumovať z nášho vzťahu všetky tie žabomyšie vojny o slovíčka, ktoré sú asi všade /našťastie len zriedka/ a ktoré nás oberajú o silu a čas byť dobrými rodičmi a manželmi.

Dnes večer som sama a viac si vážim, čo mám.

Ilustračné foto: www.sxc.hu