…kým zaspí

Ja viem, už sa toho o zaspávaní popísalo more slov.

Hlavne o tom, ako strašidelne naše deti zaspávajú, ako s nami mávajú a robia kompletné prostné pred spaním v zložení prvkov „cikať, kakať, napiť, bolí, bojí…“.

Ale ja teraz chcem o inom. O tom, ako som sa dočkala zaspávania podľa receptúry starých materí.

Neviem, do akej miery je to moja zásluha – aj predchádzajúcu pätku som uspávala a skúšala som na nich všeličo /možné aj nemožné, láskavé aj prísne/. Ale až teraz, keď sa nám narodil Šimon, mám zo zaspávania s ním radosť.

Jasné, že sa v postieľke vrtí a že vymýšľa – to už asi patrí ku genetickej výbave detí.

Lenže… je to prvé dieťa, ktoré príde ku mne a povie: „Ja idem spinkať!“ Niežeby bol taký kľuďas a flegmoš, skôr naopak – je to veľmi živé, temperamentné chlapča. Ale jednoducho pochopil pozitívny princíp spánku a berie ho ako úžasnú možnosť byť s niekým sám, mať ho len pre seba. Hlavne mňa.

Funguje to všade.

Doma. Či na obed alebo večer, vidím, že už sa trápime a očká i telíčko majú svojho dosť. Jesť sa nám už veľmi nedarí, zvuky pripomínajúce cinkulár pribúdajú.

„Šimko, poď ideme si my spolu šuškať do postieľky!“ Volám ho a nebývam neúspešná. Chytro sa učlovečíme a šup k sebe pod perinu. Tie okamihy obaja milujeme!

„Mami,“ začne tajnostkársky môj drobec, „čo to tam máš za pazúre?“

Smiať sa pred zaspávaním je v mojom prípade zakázané, prechechtali by sme celý čas spania. Tak len úsmev na pol žrde, ale čistý:

„Aké pazúre?“

Šimon strčí ruky pod obe moje pazuchy, jeho obľúbené miesto ešte z čias mliečkovania sa… Zvykla som mu tam dávať rúčky, aby sa nám lepšie dojčilo.

„No tieto!“ Oči sa mu smejú, keď ma chytí za chĺpky, ktoré si nechávam bez depilácie.

Smiech, už ozaj. Vysvetľujem, čo pazúry sú a čo mám pod pazuchami ja. Odpovedám na milión „plečo?“. Pazúre sme poriešili, a ja pekne do neho postrčím:

„A teraz už spinkať, šup!“

„A plečo?“

„Lebo keď spinkáš, tak rastieš, a ja chcem, aby si bol veľký a šikovný chlap!“

„A plečo?“

„Šimko, preto, lebo raz budem stará a potrebujem šikovného a mocného synčeka, aby sa o mňa postaral, keď už nebudem vládať. Vieš?“

Zamyslí sa, očká mu po mne poskakujú.

„Hm.“

Za chvíľočku spíme. Večer nezabudne /na veľkú radosť svojich starších súrodencov/ zahlásiť:

„Spievaj!“ Zaspávanie s pesničkami je pre nich všetkých úžasný návrat do čias, kedy som spievala aj im. A je to viac, ako len o počúvaní piesní. Je to o vzťahu, o učení sa hudbe /striedam všetky žánre/, o dávaní sa, o pokoji, o vnímaní slov a o podaní.

Na záhrade to funguje ešte zázračnejšie. Starý kočík, /pre Šimona „môj macíkový“/, záclona proti komárom a stará deka, posledná rada viniča, ktorý sme nestihli už druhý rok ostrihať.

„Poď, Šimko, už je čas, Fanynka ti ide spievať!“

 Fanynka je drozdica, ktorá si so svojim drahým urobila domov v našej záhrade a priviedla na svet krásne drozdíčatá. Je veselá a neposedná, ako každý drozd a Šimon ju žerie očami. Fanynka ide spievať? Zaspí skôr, než napočítam do sto.

Skôr, než celkom odpadne, ešte v polospánku, v poloúsmeve zašepká:

„Už ju vidím, sedí na čerešni. Už spieva!“

                …Želám vám všetkým krásne zaspávanie…