Mama je, keď…

Pred dvoma rokmi sme boli na pár dní s mladšími troma deťmi na dovolenke zapadnutí v horách. Obyčajný dedinský dom, ale obrovská záhrada a nádherne voňavé lúky a čerstvo spílené stromy prevalené po kraji starej lesnej cesty.

Odniesla som si odtiaľ jeden obraz, ktorý sa mi stále vracia do pamäti a neviem /a ani nechcem/ sa ho zbaviť.

Poniže nás bol salaš. Každé ráno sme zo záhrady zízali aj s deťmi, ako pastier vypustil húf oviec von z ohrady a ony bežali v ústrety nádherne zelenej tráve kdesi na tretí grúň. Bolo neuveriteľné, ako rýchlo dokázali prísť na miesto, kde strávili celý deň. Chceli sme to vidieť zblízka, a tak sme si jeden deň švihli a vybrali sa k salašu.

No, boli sme trochu veľkí optimisti a to, čo sa nám zdalo poniže záhrady za rohom, nám po ceste zabralo toľko času, že ovce už boli na prvom grúni, keď sme sa fučiac dostali hore. Už sme si mysleli, že z toho nebude nič, deti obzerali brechajúce psy a pár kôz, ktoré ostali v ohrade.

Zrazu z nej trochu váhavo vybehla ovca. Za ňou, trošku nesmelo, dve jahniatka.  Stará zabečala , a jahniatka pobehli. Jedno poctivo klusalo v pätách starej, to druhé poskakovalo a šibalsky sa obzeralo za nami. Stará zas zastala, obzrela sa a zabečala. Malé poskočilo a precupkalo zas pár krokov, aby sa znovu zvedavo kuklo za seba.  Ale stará vedela, že to nepôjde tak ľahko. Opäť sa zastavila a znovu volala. Tak to šlo dovtedy, kým sme sa nestratili jahniatku z dohľadu. Vyzeralo to celé smiešno-vážne, deti sa smiali na neposlušnom drobcovi a čudovali sa, ako ho mama stále čaká.

Dodnes si pamätám tú zmes prísnosti, láskavosti, trpezlivosti, nedočkavosti, nehy a pochopenia, ktorú bolo cítiť z hlasu, pohľadu i postoja tej obyčajnej ovčej mamy. A žasla som, lebo pravdu povediac som po štvrtom zastavení čakala nejaký ten „ovčí výprask“. 

Dnes som bola so všetkými mojimi detvákmi v meste. Už sú takmer veľkí – do tej miery, že ich netreba všetkých držať za ruky a stačí len navigácia tým „zabečaním“. Toho  bolo dosť – asi to pozná každá mama. „Dvíhaj nohy, prosím ťa…  Dorka, pobehni, prečo ideš posledná? Miki, počkaj, nechoď tak veľmi dopredu! Nevidím na cestu a zrazím ťa kočíkom…“ Do toho rozhovory o tábore, o novom stojane na noty, o začiatku školy, o…

Nemám rada, keď chodíme roztiahnutí ako slíža, a ako správna ovca mám rada svoje stádočko okolo seba, rovno pod nosom. Vtedy cítim, že ich mám šancu ochraňovať, usmerňovať, viesť, vychovávať. A objať. Pohladiť. Usmiať sa. Keď sme v kope, viac to precítime.

Asi to tak má byť. Ten neustály pocit zodpovednosti z lásky za naše potomstvo, za to, akí ľudia z nich vyrastú, za vyprevádzanie na ceste, kým sa ešte učia kráčať životom, za to každodenné okresávanie slovíčkami, ktoré im možno lezú na nervy a budú ešte dlho. /Všetci máme mamy a vidíme, že ich to neprechádza, ani keď už máme veľa „dsať“ za sebou./

Na začiatku tohto príbehu bola jedna obyčajná ovečka. Ale niektoré veci by sme sa mali učiť od akejkoľvek mamy.