Pozerala som s deťmi dokument. Slonie stádo, niekoľkogeneračné, putovalo za vodou. Ani to najmenšie, ktoré sa ledva naučilo stáť na nohách, nesmelo zaostávať. Keď prišli k močarinám, začalo sa zabárať do bahna a jeho neskúsená mama nevedela, čo má robiť.
Chcela mu pomôcť, pokúšala sa ho vytiahnuť, no to situáciu ešte zhoršovalo, mláďa sa zabáralo čoraz hlbšie. A bolo by uviazlo a uhynulo, vraj sa to bežne stáva, ale našťastie bola nablízku babka sloníčaťa. Všimla si, čo porába jej nemožná dcéra a odsunula ju preč celou silou svojho zadku.
Mláďatko dostalo šancu samé sa vyhrabať nahor, čo sa mu aj podarilo. Babka mu zachránila život.
Hádajte, koho mi to pripomenulo. Mňa.
Jednak som pribrala, ale odhliadnuc od „pokazenej“ váhy, aj ja som potrebovala ako mama párkrát kopnúť do zadku. A ešte tých kopancov príde…
Keď si čítam po sebe všetky tie články, ktoré som písala ako čerstvá mama, medzi riadkami vidím to zúfalstvo, ktoré ma deň čo noc fackovalo. Pripadala som si toľkokrát neschopná, nanič. A nič ma nevedelo zabiť štyri metre do zeme, ako komentáre mamičiek, ktorým to šlo prirodzene, lebo veď inštinkt, srdiečko a tak.
Dokonalý rodič všetko vie (alebo si to aspoň myslí)
Ešte stále to tak vo mne niekde drieme. Pocit, že by som ako rodič mala vždy vedieť, čo mám robiť, ako dieťa sprevádzať životom, ako mu postaviť hranice, ako reagovať na všetky situácie.
Ale odkedy som mamou, tie smrtonosné situácie, kedy ma oblieva krvavý pot bezmocnosti, tu akosi stále sú, obchendujú, vyrušujú. Dostanem sa cez jednu, druhá prelezie oknom.
Chyby, chyby, samé chyby
Asi pred rokom som v návale hnevu povedala synovi, že keď ma neľúbi a nechce so mnou žiť, ako tvrdí, nech si pobalí kufor a ide tam, kde mu bude lepšie. Akcia – reakcia, ešte len spustil spŕšku sprostostí. A ja, čo som mala byť nad vecou, som mu namiesto toho do kufra začala hádzať veci.
Šuflík po šuflíku, mysliac si, že už pri druhom mi povie prepáč (ach, ty hlúpa!). Nepovedal. Ani pri treťom, ani pri štvrtom šuflíku, ani keď stál kufor vonku pred dverami a on sa pobral preč. Bez kufra. Bol to hrozný pocit, vedela som, že som prehrala na plnej čiare.
Rodičovstvo má pachuť bezmocnosti
Plakala som, revala som ako dážď. Zažila som to tiež, musela som sa pobrať z domu, a to som bola (takmer) dospelá. Otec sa mi ospravedlnil a ja svojmu synovi tiež.
Ale až pri výmene rolí som ho dokonale pochopila. Tú jeho bezmocnosť. Mal už šedivé vlasy a nevedel, čo si (so mnou) počať. Z celej hĺbky svojej rodičovskej duše som mu porozumela. O tom to rodičovstvo je, či máš dieťa týždňové alebo dvadsaťročné.
Bez prehier by sme nemohli rásť
Všetci robíme chyby, robíme ich my, robili ich naši rodičia. Bez chýb by sme sa nemohli vyvíjať. Bez prehier by sme nemohli rásť. Bez problémov by neboli riešenia.
Bez tých príšerných situácií a skratov, za ktoré sa hanbíme, lebo sa nedajú vrátiť späť, by sme nemohli byť dnes niekde inde, posunúť sa ďalej. Takto chutia rodičovské lekcie. Nikto nepadá učený z neba, ani mamy nie. A tých kopancov ešte príde…
(38 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)
Loading...
Univerzitná nemocnica Martin
Zoznam mien podľa dátumu
Kefalhematóm
RSV vírus: bežný, ale nebezpečný
Ako má postupovať rodič, keď má podozrenie, že jeho dieťa má poruchu učenia
5 vecí, ktoré je treba zmeniť na šestonedelí nielen v trenčianskej pôrodnici
Súťažte o 3 darčekové sady Frosch Levanduľa
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
ako sa to potom skončilo?
som si aj poplakala…