Materinské neistoty

Od poradne k poradni sa ale zvyšoval level náročnosti

Pani v bielom už automaticky mala za to, že dorazíme životaschopní. Skúmala, ako veľmi sa máme k svetu. Čo všetko vieme, čo všetko dokážeme. To množné číslo, ktorého som za čias tehotných stránila ako pohlavnej choroby, nadobúdalo odrazu pre mňa nepoznaný rozmer.

Dieťa zdvihne hlavičku, prevráti sa z bruška na chrbátik, posadí sa, postaví sa. A čo mamička? Tiež napreduje? Alebo ešte stále pripomínajú prebaľovacie úkony dĺžkou procesu blahorečenie v Rímskokatolíckej cirkvi?

“A naozaj sa nechcete nič spýtať?”

Kto by to bol čakal, že príde na psa mráz a aj takéto sa ma spýtajú. Doktorka mi dokonca povedala, že sa nestretáva často s prvorodičkou, ktorá by nebola aspoň trochu prehnane úzkostlivá. Vraj na ňu pôsobím zdravo normálne.

Samozrejme, len čo sme vyšli z jej ordinácie ma muž zhasol, nech si tak nefandím. Blanke dá zakaždým o sto kuna viac, ako si vypýta. Za sto kuna vraj bude tvrdiť aj to, že Jankovi ostanú navždy blankytne modré oči.

Možno som to medzi riadkami zabudla spomenúť,

ale niekde tam medzi preventívnymi prehliadkami mi došlo, že všetko – labilita, neistota, zmätok, plač, neschopnosť, nedokonalosť – je tak, ako má byť.

Uvedomila som si, aké krásne sú materinské neistoty. Od počatia nebudú mať konca kraja, do posledku budeme sa nimi zhrýzať, zomrieme s nimi na perách. Došlo mi, aké úžasné je rásť spolu s dieťaťom. Stále sa máme čo učiť.

Všetko je tak, ako má byť. Škoda, že z pôrodnice neodchádzame s týmto (seba)vedomím. Mali by sme. Preventívne.

(22 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...