Keď som mala rok, mama sa vrátila do práce. Miešať krémy a zubné pasty. A ja som išla do jasličiek. Vraj sa to tak vtedy bežne robilo a mne sa tam (zase vraj) páčilo. No akokoľvek som si užívala teplý socíkovský odchov, mama bola so mnou viac na óčerkách, ako v labáku v robote.
Nad opakovanými zápalmi priedušiek doktorka iba mávla rukou, predpísala ďalšiu hrču antibiotík. Že si zvykajú všetky bratislavské deti takto, načo by so mnou ostávala doma, presviedčala mamu.
Doma je najlepšie
Mama si nebola celkom istá, ale doktorka aj mainstream ju zlomili, a tak som chodila do jasieľ veselo ďalej, až kým sa nenarodila moja mladšia sestra. Chýbalo mi pár mesiacov do tretích narodenín. Takmer, na dnešné pomery, typický reťazový pôrod.
Neputovala som však z jasličiek do škôlky, ostala som s mamou doma, lebo bola na materskej s mojou mladšou sestrou, tak načo by ma tam dávala (čudovala sa mojej otázke). Doma sa mi páčilo. Ani chorá som nebývala, konečne. Potom som naskočila až do predškolského ročníka.
To isté čaká môjho staršieho, päť a pol ročného syna, ktorý doteraz vynechával všetky inštitucionálne disciplíny. Netýkali sa ho ani jasle, ktoré dnes vôbec nie sú bežnou záležitosťou.
Ale ani škôlka od troch rokov, keď je mama zároveň doma na materskej s mladším súrodencom, čo sa pomerne bežne využíva (iba moja mama sa čuduje), ak sa, samozrejme, podarí toho staršieho niekam zapísať, lebo miest v škôlkach je zúfalo málo.
Toto som našťastie riešiť nemusela.
Posledné roky sme prežili na ostrove v Chorvátsku, kde som s takýmito vymoženosťami rátať nemohla. Kým synovi rovesníci veselo šúchali papučkami po škôlkarskych kobercoch, on bol so mnou doma. A ešte so svojim novým bratom, ktorého dostal, keď nemal ani dva a pol roka.
Takže nuda v Brne – pre neho, lebo sa s takým malým, nepoužiteľným lomidrievkom ešte dosť dlho nemohol hrať. Zato pre mňa to boli bezsenné noci v Seattli, Adéla ešte nevečerala, Posledný mohykán a podobne – pri takých dvoch malých krpcoch, s rozdielnymi požiadavkami na mňa a na život.
Je im so mnou dobre?
Boli chvíle, kedy by som staršieho rada niekam „odložila,“ keď sa mi zdalo, že to nie celkom dobre zvládam. Nebolo by mu v škôlke lepšie, tak ako jeho kamarátom?
Tí boli socializovaní v kolektíve, zamestnaní samými edukačnými aktivitami, primeranými ich veku, úplne vyspokojnení, ako mi rozprávali všetky ich mamy, ktoré si nevedeli vynachváliť model staršieho dieťaťa v škôlke, doma s mladším (a ony krásne a vyrovnané, na rozdiel odo mňa, šedivej a občas aj ukričanej, čiže škaredej).
Klamala by som, keby som tvrdila, že ma nelákal „mainstream,“ nebola som si vôbec istá, či je táto naša cesta tá úplne najlepšia. Prepadávali ma častokrát pochybnosti, či to stačí. Iba tak byť doma pri mne. Som ja dosť, čo keď niekto iný môže ponúknuť mojim deťom možno viac?
Je škôlka viac ako mama?
Samozrejme, našli by sa takí, ktorí by ma aj podpichli, v čom nemám na škôlku. Napríklad, že mojim deťom, najmä staršiemu, chýba škôlkarsky režim – neviem síce, čo sa tým myslí, lebo doteraz mi doma poobede spávajú obidvaja. A vonku sme celé dni. V prírode. Drsnej, nádhernej, voňavej.
Že v škôlke by sa naučili požičiavať hračky – no to museli prísť aj tak doma, sú predsa dvaja. Že v škôlke by sa naučili poslúchať – dobrá podpásovka, lebo na výchovu asi nestačíme ako rodičia…
Ako to ešte len dopadne
Stretla som sa aj s názorom, že čím dlhšie pri maminej sukni, v mojom prípade teplákoch, tým horšia bude adaptácia na mimo rodinné prostredie, zaradenie do bežného života predškoláka, a to aby čert maľoval na stenu, ako to ešte len bude v škole, kde už sa nehrá s fazuľkami…
A zase sa priznám, vôbec nie som frajerka, cítim také jemné napätie až štípanie, ako to naozaj dopadne.
Nedovidím ani do blízka s mínus päť dioptriami, kdežeby do budúcnosti. Ale keď sa obzriem späť, som vďačná za čas, ktorý sme mohli byť všetci spolu. Nič viac, nič menej, iba ČAS. Že pri sebe mohli moje deti rásť, učiť sa jeden od druhého. A ja od nich.
Som vďačná za bežné radosti všedných dní, ktoré som vpila do seba ako bielu kávu každé ráno v kafići. Tá materská naozaj stojí za to.
(39 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...
Prvá pomoc - Vracanie
Tourettov syndróm
Zápcha, alebo problémy s kakaním
13 básničiek o vianočnom stromčeku
Má päť detí a jedno prianie - liečiť sa
Otec na materskej, matka doma. Podmienky, za akých môže otec pracovať
Súťažte o 3 darčekové sady Frosch Levanduľa
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Fajn clanok, potesil ma. Ttiez patrim ku tym maminam, ktore maju vsetky deti doma. Srdce by mi vytrhlo, keby som dala dieta do skolky a ja by som bola doma s mladsim surodencom. Citila by som, ze prichadzam o nenahraditelne chvile stravene s mojim dietatom, ktore sa mi uz nikdy nevratia. Mam 3 deti, najmladsie ma len 6 tyzdnov, najstarsie bude mat 5. Viem ze im ja dam viac ako ucitelky v skolke. Surodenci spolu super vychadzaju, pekne sa hraju a ucia sa navzajom od seba. Reci o socializacii dietata a pod nepocuvam, je to klise fraza, ktoru radi pouzivaju mamy, ktore musia dat/daju dieta co najskor do skolky/jasiel aby isli do roboty. Skolka s procesom socializacie nema nic spolocne. Je to umelo vytvorene prostredie deti s rovnakym vekom. Pri socializacii by prave mali byt pokope deti rozneho veku, ked uz ide o to. Moje deti maju rozhlad, vela im vysvetlujem, citam, chodime vela von. Nemaju problem s hrou s inymi detmi na ihrisku a porozpravaju sa aj s dospelymi.
Verim ze nebude problem ani pri nastupe do predskolskeho zariadenia. Podla mna dieta ktore citi zazemie a je naplnene rodicovskou laskou sa nebude odlucenia bat. Lebo bude vediet ze ho budem vzdy cakat a pridem ponho. Je to ako so spanim v rodicovskej posteli. Nikdy sme to detom neodopierali- az nastal cas a dieta samo odislo do svojej izby. Odvtedy sa do spalne uz nevratilo- ani nad ranom.
Super dobry clanok…. Tak to citim aj ja. Hoci som mala deti v skolke, vobec to nepovazujem za vyhru, skor naopak. Uplne staci dat dieta do skolky posledny rok pred vstupom do skoly. Socializacie a institucionalizacie budu mat v zivote az az… Vobec nevidim dovod robit to v ranom veku a vobec nie pausalne od 3 rokov. Obdivujem mamky, ktore to s detmi doma vedia a dokazu byt s nimi az do veku 5 rokov. Uvedomuju si ten vzacny cas byt s dietatom…Uz by som to aj ja robila presne tak:-)
Ahoj, ani ja nebudem mainstream, o ktorom píšeš, nechala som si staršie dieťa doma počas druhej materskej, vyhodnotila som totiž, že by sa mohlo cítiť ešte viac odstrčené príchodom svojho nového súrodenca. U nás to nebolo moc hladké, a to mal takmer tri roky, bolo tam dosť žiarlenia a pútania pozornosti na seba za každú cenu, vzdorovania, scén.
Som rada, že som sa syna nezbavila preč, aby som to mala ľahšie.. Takto ostal so mnou doma, kedykoľvek sa mohol pritúliť, pomojkať, keď to potreboval. Kto by to urobil v škôlke?
Ostatné mamičky v okolí častokrát argumentovali, že sa chcú venovať naplno aj druhému dieťaťu, tak ako sa venovali tomu prvému, čo tak celkom nechápem, lebo predsa už to nikdy nebude ako pri prvom dieťati, druhé aj ďalšie dieťa prichádza nie do bezdetnej rodiny.. je so svojimi súrodencami už od bruška, počúva ich, nasáva zvuky, poznáva ich hlasy a dotyky, keď ho hladkajú.
Mne to prišlo úplne prirodzené, že sme boli všetci spolu, že som sa venovala všetkým naraz, respektíve uspokojovala potreby podľa nejakej akútnej priority a áno, našla si popri tom hoci len chvíľu, ktorú som venovala “iba” niekomu z detí ako “jedináčikovi.” Čo samozrejme vždy ocenili, mať mamu iba pre seba. Ale nie na 8 hodín, kým bolo jedno odsunuté v škôlke…
Mne sa niekedy zdá, akoby sme boli individualizmom postihnutá spoločnosť, načo venovať sa každému dieťaťu zvlášť tri roky? Potom ich máme koľko? Dve maximálne, lebo tá akože výlučná starostlivosť nás stojí mega veľa energie.. ktorú zbytočne plytváme nesprávnym smerom – na jednotlivca, namiesto budovania rodiny ako komunity. Dieťa potrebuje vedieť, kam patrí, že je súčasťou rodiny.
Nezbavujte sa svojich starších detí pod rúškom socializácie a hovadsky edukačných aktivít.. potom s nimi neviete vydržať doma, keď sú napríklad choré, neviete sa dočkať, kedy ich po víkende naspäť šupnete do škôlky, lebo je toho na vás veľa.. Buďte jednoducho s nimi. Buďte im na blízku. Budujte svoju rodinu ako komunitu, kde má každý člen svoje miesto.
Neboj, bude dobre. Ja si starsieho prcka vzdy nechavam cez prazdniny doma a je mi s nim dobre. Tazsie, ale dobre. Vrieskam, samozrejme, ale dieta je dobre najedene, bez exemu a chorob a plne spokojne a ja s nim.