Materstvo je prirodzené. Naozaj?

Tie prvé dni som sa nezmohla na nič. Len som naň civela ako Viktorka z Babičky Boženy Nemcovej. Emócií toľko, že by zabilo aj koňa. Usmievala som sa ako širokorozchodná železnica a z očí mi zároveň pršali krúpy.

Pričuchávala som si k nemu ako narkobarón k svojmu najlepšiemu tovaru. Skúšala, aký je na omak. Len tak jemne, aby som motýľovi nezotrela farbu z krídel. Chcela som mu čosi pošepkať, ale boli z toho len pazvuky, ako keď sa niekto snaží rozprávať cez upchatý sifón.

Zato sestra z novorodeneckého, s nízko posadeným chrapľavým hlasom pravej Chorvátky, neondela sa s kultivovanou tóninou, volume doprava riadne vypeckovala. Vari je moje dieťa hluché? Bárs som sa aj zľakla.

Prihovárala sa mu takým priateľským krčmovým štýlom, akoby spolu roky sedávali za stolom pre štamgastov a fajčili jednu od druhej:

„Hej, čo reveš, frajer?“ Pár rytmických pohybov po plienke zaujalo jeho pozornosť. Aj moju. Ruka ma zasvrbela uraziť jej hlavu. Tak ja sa bojím môjho bábätka dotknúť a ona ho tu prevychováva alebo čo. Teba si píšem na čierny zoznam, zlatá moja…

Ako sa budí spiace dieťa?

Kým frajer spal, asi sa služby pomenili, lebo zavítala k nám druhá sestra, pre lepšie odlíšenie nazvime ju strieborná moja, i začala ona vyzvedať, koľko už spí a kedy naposledy jedol. Som aj štyri hodiny narátala a sama som sa čudovala ako somár kolesu, že som toľko na neho len zírala a ani mi oči nestŕpli.

Strieborná moja na to zrak vyvrátila do neba a vzývajúc všetkých svätých, nech sú jej svedkami, ma okríkla, či ho chcem nechať umrieť od hladu, že už aj, ale už aj ho mám zobudiť. Ale, ale, ale… ako sa budí spiace dieťa?

Tak teda nič, prešla ďalšia hodina bez evidentného progresu, a to sa už strieborná moja nezdržala a za nos ho ťahala, kým nedospela k požadovanému efektu. Nečudo, že aj ona sa do čierneho zoznamu katapultovala.

Mala šancu vymazať sa z neho, lebo som ju pekne poprosila, nech ostane dozorkyňu robiť, či správne si ho prikladám. Sa mi to z času na čas aj nezdalo, veď je iné dieťa k prsníku priložiť ako priložiť drevo do pece alebo ruku k dielu.

„A vám to ešte neukazovali?“

Pozrela do karty, kde vyrozumela, že ukazovali, tak nechápala, že ako čo chcem po nej. Ukazovali, neukazovali, keď on mal takú odpudivú tendenciu a nevydržal byť do mňa ani minútu zavesený, ako by som mala to mlieko skysnuté, či čo.

Už niekoľkokrát som kvôli tomu zazvonila na službu a vždy som sa do hanby dostala: „Zase vy?“ Strieborná moja tu bola prvýkrát pri mne, čiže nemohla uplatniť námietku zaujatosti, ale tiež mi nepomohla. „Veď dobre to robíte,“ a buchla dvermi. Môj drahý syn sa ako na povel odpojil a bolo.

Prirodzene

Rozkaz znel jasne, takže som prikladala a prikladala, len aby som dieťaťu brucho naplnila, a odmenou za moje snaženia bolo akurát tak to, že začal vracať.

Vlastne grckať, ale po chorvátsky som nevedela spakruky dvanásť synoným k slovu vracať povedať, takže sestra, ktorú som odchytila na chodbe, a nebola to ani zlatá, ani strieborná, ale úplne indiferentná, ma musela uviesť na poriadok v týchto zásadných pojmoch. Dostala som zadarmo minikurz chorvátskeho jazyka na šestonedelí v zadarskej pôrodnici s palmou pred vchodom.

Nuž a keď grcká, vraví mi, tak čo ho ešte nadŕdam, asi že je najedený, tak čo to silím. Nuž ale, vravím ja jej, dostala som inšie inštrukcie, že každé tri hodiny mám „dojiť“. Jaképak copak že každé tri hoďky. Keď si dieťa pýta po pol hodine, mám odpovedať na jeho otázku, ale keď spí, nech spí. Mám to nechať plynúť prirodzene.

A ešte raz: prirodzene

Prirodzene. Z toho slova ma pomaly, ale isto začínalo napínať. Z kategórie vecí, na ktoré som mala prísť akože sama od seba, mi akurát tak prirodzene nič nešlo. Všetko mi bolo treba ukázať, vysvetliť, ideálne od praktikantky, ktorá ešte nemala občiansky preukaz.

Chvíľami som bola deprimovaná, keď som ju tak sledovala, ako si počína s mojím bábätkom. Tú rýchlosť by jej závidel aj Usain Bolt. Každý pohyb predvádzala s neotrasiteľnou istotou, akože Zem sa točí okolo Slnka a nie naopak. S neznesiteľnou ľahkosťou, akože by pri tom zvládla ešte žonglovať s kuželkami. A ja?

Nevedela som, čo si s ním počať.

Možno som ho vedela len počať. To je bárs najľahšie. Mať bruško pred sebou a byť v očakávaní je také romantické. Porodiť dieťa, muška jenom zlatá. A teraz? Teraz nič. Teraz naň len civím. To mi je prirodzené.

Beztak je to celé relatívne, tá akože prirodzenosť. Napríklad pôrod. Prirodzená záležitosť, preto mi ho museli vyvolať. Alebo dojčenie. Je také prirodzené, že sa ho je treba naučiť. Prirodzene že v pôrodnici sa to učíme, lebo kto by už dnes rodil v maštali na slame. Čiže cudzie nemocničné prostredie je nám prirodzené, nie gauč alebo manželská posteľ.

Cudzie sestry, nie vlastné alebo nevlastné, sú našou prirodzenou spoločnosťou počas prvých dní s bábätkom. A niekedy je prirodzené aj to, že sú s naším bábätkom viac ako my. A je tiež prirodzené, že ony nám ukazujú, čo a ako máme s vlastným dieťaťom robiť. Aj kedy ho nachovať vedia úplne prirodzene, hoci každá má na to svoj názor.

Nuž a potom človek v sebe túži objaviť svoj vnútorný hlas, áno ten, ktorý mu povie, čo má „prirodzene“ robiť… Všetko prirodzené som sa musela naučiť. Učím sa každý deň. Čakám na ten vnútorný hlas už rok, možno ho len nepočuť cez upchatý sifón, neviem.