Matka matku nepochopí

Keď mám debilný deň, volám na známe čísla a adresy, svojim kamarátkam z premočenej švrte. Niektoré už preventívne nedvíhajú, vieme prečo, iné sú zhovievavé. Ponadávame si, slovník polohrubej výberovej múky, poľutujeme sa, nájdeme spoločného nepriateľa, skrátka uboľavenej duši učiníme zadosť. Stačí, že sa chorá vrana vykrákorá, bilancia dňa nemusí byť vonkoncom desivá.

Tak aj minule, unavená pod ťarchou dojmov materskej dovolenky, vytočím omylom bývalú kolegyňu. Že: „čo moja, čo potrebuješ? Rýchlo povedz, utekám po malú do jasličiek. Nezastavím sa, to vieš, roboty kopec, dospelý človek účty musí platiť, nie každý si môže dovoliť ten luxus, byť doma na materskej. A ty čo, ako sa máš, čo máš nové?“

Nuž škoda, dnes asi nevypustím paru, mlieko mi v prsiach kondenzuje, ale vravím: „A veď ako na materskej.“

A ona, zlatá, že: „Mne stačilo byť doma mesiac, šalela som.“

To sme dve, možno je nás aj viac. Nádejám sa. Ale počúvam ju, nech sa vyrozpráva. Ja ten účet potom kľudne zaplatím, hoci by aj detské prídavky padnúť na to mali. Pochváli sa ani čoby na pomaturitnom stretnutí po tridsiatich rokoch, ako sú obe dcérky v jasliach a škôlkach šťastné, spokojné, prospievajúce, deň za dňom napredujúce, nič im nechýba, prečo by aj, keď ona razí teóriu, že im dá radšej kvalitu ako kvantitu.

Kvalita a kvantita

Vizualizujem si, čo tým asi myslí a tisne sa mi pred oči taký ten brutál obrovský tanierisko o veľkosti golfového ihriska, na ktorom sa v strede črtá prepelíčia paštéta sťaby malý bobok vyprdnutý kozou, na okraji voľne pohodený lístok mäty a ešte kde-tu grafiti, bodky a čiarky kokosového oleja. Jesť halušky z korýtka drevenou varechou by nebol jej šialok kávy. Pochopila som.

Príde mi ohromne zábavné, ako si musíme vždy všetko zdôvodniť. Najlepšie samy pred sebou, keď sa o tom počúvame hovoriť nahlas. Je jedno, na ktorej strane barikády stojíme. Či na strane kvality alebo kvantity. Tie rozhovory sú dopredu predurčené, keď sa matka z mokrej štvrte dovolá do opačného táboru. Nič si nedarujeme.

Štuchnutia a kopance sú v cene

„A čo tvoji chlapci? Nechýba im kolektív a tebe práca? Stále zavretá doma?“

Tak jej vysvetľujem, že dbám, aby prichádzali do styku aj s inými ľuďmi ako zvieratkami. A že z času na čas aj pospať zvyknú a vtedy niečo porobím. Zamiesim na svadobné koláče. Pulírujem príbor. Prežehlím mužovi slipky bezšnúrovou mašinou, keď už som ju vyhrala v súťaži pre domáce gazdinky. Pozriem si reprízu Sultána. Zavesím na fejsbúk pár umeleckých záberov zo šerblíka. Robím všetko, čo len luxus na materskej prináša.

„Budem už musieť končiť, zase prevolám honorár zo sme-čka!“ lúčim sa s ňou. Lebo viem, že najlepšie pre obe zúčastnené strany je ukončiť tortúru luxusných otázok a ešte haluškovitejších odpovedí a ísť si vlastnou cestou nepochopenia.

(19 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)

Loading...