Milá moja žena, ani mne nie je ľahko, píše otec

Anonymný otec napísal manželke list, v ktorom jej vysvetľuje, že ani pre neho príchod bábätka nie je ľahký.

Milá moja žena, rozumiem, ako sa cítiš. Viem, že si vyčerpaná, hormonálne rozladená, v strese. Ani sa ťa neodvážim opýtať, či nemáš popôrodnú depresiu, ale cítim sa, ako by som ju mal ja, ale môžu mať vôbec otcovia popôrodnú depresiu?

Shutterstock

Všetko toto je nové a veľmi, veľmi ťažké. Ako to ľudia dokážu? Obidvaja bojujeme, to môžu vidieť všetci. Aj keď sa aj ďalej tvrdohlavo usmievame na priateľov a rodinu a priznáme to len sami sebe alebo jeden druhému.

Úprimne, neporiadok doma mi vôbec nevadí, len by som chcel, aby som ti to povedal, namiesto toho, aby som tresol niečo v duchu „Čo si vôbec robila celý de?“ ako taký idiot, keď sa vrátim domov z práce.

Chcel by som ti povedať, že ako mama robíš neuveriteľnú prácu, hoci ty to tak zrovna necítiš. Viem, že dávaš zo seba všetko. Vstávaš k nášmu bábätku každú noc, aby si ma ušetrila, lebo musím bežať ráno do práce, a to je len jedna maličkosť, ktorú robíš pre mňa.

Všetko to viem.

Problém je, že len čo sa bábätko zobudí, zobudíš sa ty, zobudím sa aj ja. Niekedy sa mi znova podarí zaspať, keď bábätko kŕmiš a potom sa znovu zobudím, keď sa vraciaš naspäť do postele. No väčšinu nocí len bezmocne ležím a v hlave mi bežia pochody, či je všetko v poriadku, či by som mal vstať, ak ma potrebuješ.

Takto to ide už týždne, niekedy odídem do práce a zaspím na parkovisku s hlavou na volante. Nedokážem si spomenúť na poslednú pol hodinu pred tým, ako som sa dostal do práce. Chcem ti povedať, že rovnako ako ty, aj ja som unavený, ale pokúšam sa byť tvojou oporou. Pokúšam sa ostať silný a byť tu pre teba, lebo to sa odo mňa očakáva, všakže?

Ale ja sa cítim ako zombie.

Pokúšam sa prežiť každý pracovný deň bez toho, aby som zase skončil na koberčeku u šéfa, lebo úprimne, v práci som nepoužiteľný a trvá to už týždne. Nestíham, toľko zaostávam, neviem to dobehnúť, len sa mi kopí práca, kopí sa stres. Cítim taký tlak, že ti to ani nedokážem opísať slovami, ako keby som sa mal každú chvíľu pod tým všetkým rozpadnúť.

Prečítajte si aj: Milý manžel, potrebujem viac tvojej pomoci, píše mama

Už ani neviem, kto som a ako sa volám. Chýba mi tá veselá žena, s ktorou som sa oženil. A toto naše malé klbko šťastia: milujem ho nevýslovne, ale viem, že len čo prekročím prah dverí, rovno mi ho dáš do náručia s tým mrzutým pohľadom, niekedy aj so šomraním.

A on bude plakať, lebo cíti náš stres alebo bude hladný, unavený, pokakaný alebo niečo štvrté. Viem, že odo mňa nie je pekné, keď si želám prísť domov a byť tu so šťastným bábätkom a pobozkať moju prekrásnu ženu a rozprávať sa s ňou po dlhom, únavnom dni v práci, kde som zase raz sklamal svojich kolegov.

Viem, že toto sa nestane.

A preto sedím v aute, tu za rohom, v tme. Jednak preto, že sa mi nechce ísť domov, lebo sa obávam, že neuspokojím tvoje očakávania, jednak preto, že sa musím premôcť a byť tvojou oporou, lebo to je moja práca, ktorá sa odo mňa vyžaduje, všakže?

Chcel by som, aby si vedela, že ťa milujem najviac na svete, ale želal by som si, aby si vedela aj to, že ani mne nie je najľahšie.