Milí ockovia, neotravujte vzduch

Zakaždým, keď som kočíkovala v Zadare po promenáde, nedalo mi nespomenúť si na svojho obľúbeného gynekológa, ktorý má ordináciu rovno nad morským organom. Tak rád sa bozkával na každej tehotenskej poradni, keď mi gratuloval, „ako sa to úplne najlepšie všetko vyvíja.“

Dlho som dumala, čo za dôvod návštevy si vymyslím, ale kto hľadá, nájde. Tak som tam teda jedného krásneho dňa opäť dokvitla…

A si predstav, samé novoty ma tam čakali.

Napríklad Edita, zbrusu nová gynekologička, ktorú pribral do partie.

Sestrička Ivana stihla počas mojej rodičovskej dovolenky porodiť, vrátiť sa do práce a vymaľovať ordináciu na zeleno-ružovo. Vyzeralo to tam ako v továrni na lízatká Chupa-Chups. Asi prieskum trhu ukázal, že po takých farbách túžime vplyvom tehotenských hormónov alebo také dačo.

Čo ma však prekvapkalo oproti mojim časom s bruchom: v čakárni sedelo pomaly viac chlapov ako žien.

Ešte raz som mrkla Edite na vizitku, reku či som zle prečítala gynekológ miesto urológ, ale chyba nebola v mojom oftalmológovi. Dobre som videla. Oni tam fakt sedeli, nebolo ich málo, sedeli všetci do jedného a my ženy sme tam stáli ako také kravy.

Nikto sa ani len nehol

Možno keby som nebola stála, nikdy by mi nenapadlo zvraštiť obočie, čo tam do pekla tí oní vôbec robia, načo sa sem trepali, len aby mne kožené kreslo obsadili? Teatrálne som sa premávala po tej úzkoprsej čakárni sem a tam, čapovala si už piatykrát vodu, že či si ma niekto všimne a uvoľní mi miesto, ale nič, ničovaté nič.

Jeden si čítal noviny, ruku mal položenú na bruchu svojej pani manželky. Druhý sa odbavoval na telefóne, každých päť minút zmákol nejaký nový obchod. Tretí sa hral s foťákom a približoval si ultrazvukovú snímku z poslednej poradne. Štvrtý, keď ma videl, postavil sa, aby aj on načapoval svojej polovičke trochu vodičky. A znovu si sadol na svoje, resp. na moje miesto.

Títo dnešní chlapi už vôbec nevedia, čo je chlapské.

Ale potom mi to došlo. Prečo by mi mal ten chlap uvoľniť „moje“ kožené kreslo – veď má na to svätosväté právo, aj on je predsa tehotný! To je ten ultramoderný plurál dnešnej doby: sme tehotní, rodíme, kojíme… nielen deti spolu robíme.

Všetci nosíme gate, všetci chodíme ku gynekológovi. Už nie je nič vyslovene ženské či mužské.

Možnože nás čaká aj ďalšia vývinová fáza: raz nájdem sedieť u gynekológa len samých chlapov. Budú sa medzi sebou sťažovať na bolestivú menštruáciu, naliate prsia a hormonálnu rozladenosť. Kým však na to príde, musím byť zhovievavá k ich nedonosenosti.

Empatia odtiaľ potiaľ?

Keď už je reč o množnom čísle, ono je strašne fajn, keď nemáte vedľa seba ignorantského burana, ktorý nevidí veľký rozdiel medzi tehotenstvom a obezitou.

Keď sa môžete svojmu chlapovi zveriť s tým, čo prežívate bez toho, žeby pritom bezcieľne prepínal jeden kanál za druhým, chrumal trojdňové čipsy a sŕkal pivo z plastového pohára. Keď ho nemusíte lámať na to, aby dal s vami kuk na ultrazvuk výmenou za to, že ho pustíte na pánsku jazdu.

Áno, je to skrátka fajn príjemné, keď má chlap záujem zdieľať vaše, nie jeho tehotenstvo.

Ale taký chlap, podľa môjho skromného názoru, podá v čakárni u gynekológa pohár vody každej tehotnej žene. Nebude tam sedieť, čítať, fotiť, ani telefonovať do Číny. Nebude tam otravovať vzduch, zavadzať a predstierať, aký je to pre neho silný emotívny zážitok.

Milí ockovia, načo tam vlastne chodíte?

(62 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)

Loading...