Som často unavená zo žabomyších sporov s našimi dorastajúcimi deťmi. Slogan „Malé deti, malé starosti – veľké deti, veľké starosti“ sa u nás začína napĺňať takmer do bodky tým viac, čím nám deti odrastajú z predškoláckej naivity a dôvernosti v rodiča, ktorý vie všetko najlepšie.
Najklasickejší scenár sa týka – ako inak- poriadku
Tie spory – nielen pre počet nášho dorastu – sú u nás na dennom poriadku. Najklasickejší scenár sa týka /ako inak/ poriadku. A pretože rebeli rušia všetky zaužívané pravidlá a zvyklosti, u nás sú hviezdami neporiadnosti naše „devy“.
Čím viac šuflíkov, krabičiek, zákutí, poličiek, väčších skríň, tým viac si môžem byť istá, že v ich útulnej izbičke bude všetko z dotyčných miest kypieť von a keby len to… Bežne drobcom zachraňujem z najlepšieho testovacieho zariadenia osobnosti – teda vlastných úst – všelijaké malé korálky, plastové oči, kusy priadze a nití, a celkom isto fúru strihancov papierov rôzneho druhu, farieb a tvaru.
Hoci sa teším, že sú naše dievčatá neskutočne tvorivé a plné fantázie a invencie, toto nedoťahovanie si vlastných vecí do konca ma dokáže poriadne vytočiť. O to viac, keď nereagujú vôbec nijako na moje pokojné a početné výzvy o likvidáciu odpadu, ani na moje pravidlo „trikrát a dosť“ zavedené oveľa skôr, ako ho navrhol Lipšic. Ba ani môj výbuch neprinesie to ovocie, žeby sa z bojiska stala obývateľná miestnosť, čím nemyslím priestor v dokonalom stave veľvyslanectva na prijímanie vysokopostavených návštev. Iba miestnosť, kde sa o nič nepotknem, nikde nič nebude trčať, a budem mať istotu, že prejdem po koberci bez toho, aby som mala nácvik na akpunktúru.
Pozriem sa subjektívne svojich 30 rokov dozadu
A takýchto problémov a potýčok zažívam denne vagón a nielen od našich dievčat. Asi nie som sama, ja viem. A viem sa aj celkom objektívne a subjektívne pozrieť dobrých 30 rokov dozadu a sebakriticky si priznať, po kom tie niektoré /ne/schopnosti majú. Ale vidím tiež aj to, že energia, ktorú do boja s prijímaním životných zásad vložila moja mama, nebola márna a napriek mojim – ktovie prečo? – rovnako nepríjemným pocitom, aké má teraz naša zostava, bola správna a potrebná.
Načo je to dobré? Prečo na tom záleží?
Lenže občas to pripomína márny boj s veternými mlynmi. Alebo – po slovensky – hádzanie hrachu o stenu. Moje deti vždy argumentujú protiotázkou: Načo je to dobré? Prečo na tom záleží? A tak si musím vždy pomôcť príkladom.
O chlapcovi, ktorý sa chcel stať majstrom v karate.
Pamätám si na jeden krásny film z čias mojej puberty o chlapcovi, ktorý sa chcel stať majstrom v karate. Vybral sa za starým uznávaným majstrom, ktorý býval v domčeku s neuveriteľne veľkou záhradou oplotenou nekonečným plotom. Starý pán žiadosť mladého vypočul a veľmi rád mu prisľúbil pomoc v trénovaní tak, aby z neho raz bol majster karate, aký už dávno nebol.
Ale dal mu podmienku: musí poslúchať na slovo, čo mu povie. Mladík nadšene súhlasil. Po dohode mali začať už na druhý deň. Chlapec dofrčal k starkému skoro ráno, cestou mlátil rukami, tak ako vídaval chýrnych bojovníkov a v duchu sa už videl ako hviezda karate. To, čo mu starký pripravil, mu však vyrazilo dych: pred bránou domčeka stáli plechovky s farbou, štetce a starý majster. Povedal mu: “Celý týždeň musíš natierať tento plot. Ale nie hocijako! Zoberieš štetec a pomalým ťahom zvrchu nahor ho dôsledne budeš ťahať dolu a potom rovnako pomaly hore. Rozumieš?”
Kým ohúrený chlapec „zíral“, starký mu to aj názorne predviedol… Potom bez slova odišiel, ale bolo jasné, že príde na kontrolu. Chlapec nerozumel, na čo je to dobré, a aj do plaču mu bolo, aj ujsť chcel… Ale túžba stať sa prvotriednym karatistom a dôvera k starému majstrovi bola silnejšia, ako chuť zbaliť to. A tak maľoval – celý týždeň presne tak, ako mu to majster kázal. Pomaly, s kŕčami v rukách, spotený, uprene sa dívajúc na plot, aby nevidel výsmešné pohľady. Maľoval týždeň, starký pri ňom stával a s úsmevom ho povzbudzoval a veľa sa a s ním rozprával.
Plot bol domaľovaný. Vtedy starký prehovoril: Gratulujem ti! Teraz môžeme bez problémov začať vážny tréning. Obstál si v skúške vytrvalosti, trpezlivosti a dôvery. Zároveň si sa naučil jeden z najťažších ťahov v karate, ktorý som sa aj ja naučil presne tak, ako ty. Poď! Z chlapca sa veľmi skoro stal uznávaný karatista. Ostal však jednoduchý a pokorný, verný tomu, čo ho stále učil starý majster.
Naše deti nerozumejú tomu, na čom skutočne záleží. Na to sme tu my
Musia „maľovať plot smiešnym spôsobom“, hoci sa búria. Nikto to tak nerobí! Ale my vidíme, akí majstri majú z našich detí byť. Dajme im dôveru, že majstrami budú. Dajme im náročné ciele, pokoj a veľa, veľa lásky.
My, čo sme dozreli, sme už pochopili, čo naši rodičia považovali za dôležité. Raz na to prídu aj naše deti.
