O južanských národoch je známe, že keď sa rozdávala maňana, rozhodne nestáli na konci radu so setom na manikúru.
No stačí zmeniť lokál, odpáliť sa o nejakú tú rovnobežku severnejšie, trochu schladiť slnkom a temperamentom zmohnutú hlavu a germánske maniere sa nalepia aj na lúčmi ošmahnutého pecivála či plážovú slečinku. Prispôsobí sa vo všetkom, kultúru pracovnej morálky či politiku sociálnych dávok nevynímajúc.
Príklad za všetky drobné je taká Chorvátka Ana, s ktorou sme sa zoznámili v lete na jej rodnom ostrove.
Chorvátka v Nemecku
Celkom sa vymyká miestnemu priemeru, šedej zóne. Prirodzená blondie, panvové kosti drží na krátko, nie ako jej temnejšie spoluobčianky so širokými almarami, ktoré sa došuchtajú na prvú rannú kávu najskôr po jedenástej, škamravé oči za okuliarmi, “predo mnou kofeín, za mnou tma.”
Ana má jedného postaršieho nemeckého manžela, dve pomenšie nemecké dcéry a vedie svoj usporiadaný, nalinkovaný nemecký život vo Frankfurte. Na ostrov za rodičmi príde nanajvýš na nejakú tú letnú dovolenku, dva týždne a dosť, práca je práca.
Na materskej nestrávila ani jeden deň, len si tak pomedzi termíny odskočila zo dvakrát porodiť a ďalej veselo úradovala. Vyzerá byť dokonale vyňatá z objatia sladkastej maňany, saturovaná nemeckým drilom a frankurtskou polievkou.
Nemka v Chorvátsku
Príklad opačný je pre zmenu Nemka Tina. Naša ostrovná suseda. Kým sa sem doručila, žila s nemecko-chorvátskymi rodičmi v Nemecku.
Otec Chorvát ju nestihol za tridsať rokov naučiť svoju rodnú reč, nemal kedy, chodil predsa do roboty. V robote sa zoznámila aj so svojim mužom. Aká to náhoda, že napriek nemeckej produktivite práce, bol to Chorvát. Presťahovali sa však na ostrov, kde celkom podľahla čaru „užívania,“ ako tomu hovoria domáci.
Áno, predsa len môže sa aj také prihodiť, že Nemec sa vykašle na nejaké HDP a len si tak bude chrochniť!
Keby sa susedovcom nestala tá neplánovaná vec, tehotenstvo, pôrod a tak, len by sa motkala po okolí so svojimi psami a mačkami a nanajvýš by sa spotila pri prevracaní strany za stranou nejakého červeného románu. Teraz jej náplň dňa robí dcéra. Má rok a pol a ešte stále je s ňou doma, čím prešvihla aj lokálny limit miestnych paničiek, ktoré sa piplajú s deťmi maximálne do toho roka a potom hajde do roboty.
Kultúra verzus prídavky
Tina nad robotujúcimi Chorvátkami láme palicu, podľa nej a internetu vraj dieťa potrebuje mamu aspoň do tých troch rokov. Možno dieťa potrebuje mamu celý život, ktovie. Lenže rozdiel medzi Tinou a lokálpatriotkami je ten, že jej každý mesiac posiela Bundesrepublika na účet viac ako 500 eur za to, že sa o dieťa stará ona a nie nemecké jasle.
Na Slovensku máme obdobu v rodičovskom príspevku, ktorý je okolo 200 eur. Chorvátka nedostane po roku na materskej od štátu ani kunu. Môže zostať doma do troch rokov, ale bez prídavkov. Chorvátske matky sa preto celkom prirodzene situácii vracajú do práce, niektoré nečakajú, kým dieťa sfúkne prvú sviečku. Sezóna nepustí. O potrebách dieťaťa je rozhodnuté.
za tento mať 5 hviezdičiek od mnohých nebudeš
Ja som na materskej už dva a pol roka – a nemám za to od štátu ani fň – ani v prvom roku, ani v druhom, ani v treťom. Ale je pravda, že z toho, čo zarobí muž, vyžijeme. Ale je pravda aj to, že máme svoj vlastný životný štýl = skromný.
kik vylepším ti preferencie 🙂 a my sme v tomto s mojou váčšou polkou zajedno – aj keď ja a zápecnica domáca?
ja tiez
Kika, opytala by som sa na to muza, nosia domov peniaze, ci by nam to stacilo.