Naše mamy a my

Najradšej zo všetkých hlášok mám túto: „Ale čo mi to chceš rozprávať? Veď ja som vychovala toľko a toľko detí!“

Aj vy ste ju niekde počuli? Mňa s ňou kŕmi človek, ktorého mám veľmi rada, ale občas mi tie názory nesedia s mojimi predstavami o výchove, a tak sa dostávame do krížku.

Je to moja mama.

Všetko sa to začalo okamihom, ako sme čakali naše prvé bábo. Jasné, nadšenie bolo obrovské /i keď to nebolo prvé vnúča/… a rád za tri vrecia.

Začalo to tak prozaicky: menami. Samozrejme, netrpeli sme „nedostatkom fantázie“ a miesto Milanka a Marienky sme si vymysleli variáciu Samuel a Viktória. A oheň bol na streche! Kto to kedy predsa videl, aby sme vymýšľali také „židovské“ meno ako je Samuel? A Viktória? Budú jej hovoriť, že je bláznivá, aj oni v dedine takú mali. Nepomohlo, máme všetky mená, ktoré sme chceli mať, okrem jediného – že sme miesto Iľju použili niečo iné, lebo to už ozaj nevedeli stráviť.

Pokračovali sme výbavou. Mala som predstavu, že má byť ani nie tak veľká, ako praktická – čím menej žehlenia, šnúročiek, čipiek a iných rozkošností náročných na údržbu. Jediné, čo som chcela, boli klasické zavinovačky, /aj to kvôli niečomu inému, ako nádhernému dizajnu – veľmi dobre sa mi s nimi dojčilo/. No a moja drahá maminka vyrukovala so všetkými tými nádhernými plátennými košieľkami, aj keď mi pošila úpletové košieľky, tak tie čipkové limčeky nemohli chýbať… To som nestíhala žehliť a tak stáli opustene v koši na žehlenie, kým neprišla ich tvorkyňa a nedarovala im pravú podobu…

No a tie zavinovačky: moje deti sa z nich vzhľadom na svoje parametre vysúvali jedna žalosť, zvlášť naše vyše štvorkilové chlapča Jakub… nebolo spôsobu, ako by vydržal v tom zovretí mašieľ dlhšie ako 5 minút. A ja som to netrápila – akonáhle som zistila, že to stráca efekt, s vďačným srdcom som ich zbalila. Najhoršie však bolo, že som ich raz vypustila úplne, lebo naša slečna Dorka sa ráčila narodiť uprostred horúceho augustového leta. Nemala som to srdce ju viazať do takého obalu… Šupli sme pampersku, tričkové body a šlo sa von. Keď mi na to došla mama, to teda bolo! „Ty ju nedávaš do perinky? A to už prečo?“

Ďalší bod – veľmi kritický – dojčenie. Dojčila som stále podľa zásad ekologického dojčenia – bez vodičky, čajíkov, cumlíkov a cukru na ňom, vždy a všade som si jednoducho vystačila s vlastnými zdrojmi. „Prečo si taká tvrdohlavá a nedáš mu trošku vodičky? Veď musí byť veľmi smädné?“ Tisíce pokusy vysvetliť zloženie materského mliečka neuspeli a tak som povedala: „Lebo nechcem a budem to robiť takto!“ Priznávam, že došlo k vojne, keď som raz našla moju mamu, ako leje do Sama prevarenú vodičku, keď sme si na chvíľu odskočili s drahým do mesta. Hádka, urazenie sa. Veď chcela dobre a fľaška bola čistá, mala ju odloženú v kredenci vyvarenú.  Nebyť opory môjho drahého, opozíciu v podobe celej našej rodiny, ktorá si z nás ťukala na čelo, neviem, ako by sme to uhrali.

„Malé dieťatko je ako vtáčatko… musí byť stále v teplúčku…“ Túto poučku viem naspamäť preto, lebo som ju nikdy nedodržala. Neznášala som vatičkovanie a prehnané obliekanie, skôr naopak – naše deti sme veľmi skoro po šestonedelí /kedy tiež neboli zahalené až po uši/ začali otužovať. Mama z nás bola na infarkt, predpovedala našim deťom zápaly močových ciest a iné strašidelné diagnózy, zaprisahávala nás, aby sme s deťmi neexperimentovali… Márne. Naše deti sú nadpriemerne odolné voči bacilom a veľmi zriedka prechladnú, hoci ich stará mama stále po nociach prikrýva a nezabudne podotknúť: „Dobre ich obleč!“

A spanie! Ďalší bod zlomu! „Vy ste zaspávali sami, čo tam toľko pri nich čučíš, už ich tam len polož a nechaj ich, nech zaspia samé… visí ti najprv na prsníku a potom  nemáš na nič čas…“ Nedalo mi to… hoci my sme boli vychované tak sparťansky, mne prišlo stále nádherné /aj potrebné/ večer si ľahnúť k deťom a uspať ich sama.

Kým som mala prvých dvoch, ešte som chodila na výšku. Ako ťažko mi padlo, keď som jeden semester musela sotva ročného Samka nechávať u našich a ja som pelášila na prednášky… A potom som si povedala, že už viac nedopustím, aby moje deti boli bezo mňa samé skôr, ako to nebudú samé chcieť.  Ach jaj… „Ty mi neveríš, že sa o ne dobre postarám? Aké pocity detí, aké ich chcenie byť u nás? A keby si musela…?“ Narážala mama na moju švagrinú, ktorá veľmi skoro po pôrode musela na liečenie, aby prežila. Ale ja som – vďaka Bohu – nemusela už nikdy odložiť malých k našim ani nikde inde na dlhšie, ako dve hodiny. A rešpektovala som ten čas zrenia, kedy sa našim deťom postupne zachcelo byť samým bez mamy kdekoľvek a mali z toho radosť a nie traumu. Dlho to trvalo, kým sme si vybojovali prijatie tohto nášho postupu… A teraz, pred týždňom, mi mama hovorí: „Vieš, čítala som článok, ako sa nemajú odlučovať deti od mamy skôr, ako v troch – štyroch rokoch, kým nie sú zrelé úplne…“ A nadšene mi rozprávala o niečom, čo som intuitívne sama vycítila a tak veľa si kvôli tomu vypila.

Naša starká je skvelá… to fakt, ale niekedy s ňou ešte stále bojujeme. O sladkosti miesto ovocia /ovocie hlásame my, starká tvrdí, že sladkosti neublížia, nech ich netýram/, o záľuby našich detí, o liečebné postupy a kadečo inšie…               

Ale vždy tvrdím, že za výchovu našich detí sme zodpovední my, rodičia… a starkí majú byť tou čerešničkou na torte. Dúfam, že sa mi to raz podarí mojej zlatej mame vysvetliť.

• ilustračné foto: Miro Čačík, www.koncertypredeti.sk