Na tvrdo či na mäkko?

„Mami, existuje ozaj krajina fantázie?“ Pýta sa ma môj osemročný zvedavec.  V očiach mu čítam neistotu a cítim, že sa zas dostal – asi v škole – do konfliktu s tým, čo vraví mama a s tým, čo vravia iní.

 „Prečo, Kubko?“ Sondujem opatrne prameň a príčinu znepokojenia.

 „No, lebo v škole vraveli decká, že je to blbosť veriť na víly, škriatkov, okrídlené kone a kadečo z rozprávok. Že to je iba napísané.“ Jakub visí na mne očami a čaká, aký ortieľ vynesiem. Očividne by nerád o svoju fantáziu prišiel – a má ju riadne bujarú.  (A má ju mať po kom. )

            „Kubko,“ dívam sa mu pokojne do očí, „s krajinou fantázie je to takto: každý z nás, keď sa narodí, dostane od nej kľúč. A môže tam chodiť koľko chce snívať, rozprávať sa s vybájenými postavami a prežívať neuveriteľné príbehy. Asi to poznáš, veď si si sám vymyslel Erikovo…“

            Jakub sa trochu pomrví. Zdá sa mu, že je už priveľký na pripomínanie jeho vášnivého obhajovania mesta Erikovo niekde medzi Trnavou a Piešťanmi a tajného neviditeľného kamaráta Erika, s ktorým sa dalo robiť všetko, ba aj nemožné na počkanie.

            „No ale mnohé z detí ten kľúč veľmi skoro zahodí – lebo im je povedané, že krajina fantázie je blbosť alebo jednoducho prestanú snívať pod vplyvom telky, alebo nečítajú knižky a tak nemôže krajina fantázie v nich rásť.“

            „A čo potom?“ opýta sa ma Kubko.

            „Potom takíto ľudia o veľa prichádzajú. Krajina fantázie nie je len o tom, že vidíš princezné a sníva sa ti o rytieroch. Aj veľkí potrebujú snívať a mať svoj tajný svet, a veľmi veľa ľudí práve vďaka tomu, že neprestane snívať a nestratí kľúč od krajiny fantázie, vymyslí úžasné a užitočné veci pre všetkých. Vieš?“

            „A ty, ty ešte chodíš do krajiny fantázie?“ Jakubov pohľad na mne visí – lebo ja som tá vzorová dospeláčka, ktorá nemôže klamať a ani sklamať.

            Dívam sa na neho bez najmenších obáv a výčitiek svedomia:

            „Chodím tam stále veľmi často, Kubko, a veľmi rada. Keby som nemala túto moju krajinu fantázie, asi by mi už dávno šiblo. A okrem toho, vďaka tomu, že tam môžem chodiť snívať, často som si tam našla tip na batikované šaty alebo na niečo, čo som chcela urobiť a nevedela som, ako. A to, že stále verím na rozprávky a že ich stále rada čítam, ma upevňuje v presvedčení, že dobro  vyhráva, že lož má krátke nohy a všetko zlé bude raz potrestané.“

            Kubko mlčí, ale vidím, že mu padol kameň zo srdca.

            Pohladím ho.

            „Netráp sa tým, že nás, ktorí fantáziu máme radi a potrebujeme ju, je menej a že sa nám tí druhí preto smejú. Prichádzajú oveľa, ich život je chudobnejší… ja by som to nemenila!“

            …. Ja viem, že každá rodina má svoj štýl a že veľa rodičov je pragmatických… ale aj tak sa mi zdá nespravodlivé kradnúť deťom predstavivosť a vytrhávať ich z toho krásneho, kde môžu nájsť ideály pre život, ktorý bude dosť náročný.

            Lebo ak máme deti naučiť krásnu a dobru, aj toto je jedna z ciest… ak máme deti naučiť rešpektovať tajomno a svet, ktorý sa rozumom nedá vysvetliť, detto.

            Snívajte s deťmi… a nezahadzujte sebe ani im kľúč od krajiny fantázie.

ilustračné foto: Silvia Menyhart , www.flickr.com/photos/silvinka