Zo životaRodičovské skúsenosti

Nie, nemusíš požičať svoje hračky

 Takakika   16.01.2020   4

Pamätám si tú scénku z detstva dodnes, ako sa na Vianoce strhla tá najpraobyčajnejšia detská doťahovačka o jednu hlúpu hračku („daj mi...“ „nie, to je moje, nepožičiam ti, máš svoje...“ „ale ja chcem...“).

Otca to už načisto omrzelo počúvať, robiť poliša medzi mojimi mladšími sestrami. Vytočený do zúrivosti zobral predmet hádky a z celej sily ho tresol o zem. Hračka ostala rozbitá na cimpr-campr, vianoce-nevianoce.

 

„Tam máš, za to, že si jej nechcela požičať,“ kričal na tú „strednú“, ktorá podľa neho mala ustúpiť našej najmladšej (lebo veď „ty si staršia, máš viac rozumu...“) A bol by býval pokoj, hračka by určite neskončila v koši.

Dlho to bola pre mňa ukážka toho, ako sa to nemá robiť. Ale dnes, o dvoch krpcov bohatšia, už viem, že takéto a ešte iné, sa stáva „aj v lepších rodinách.“

Zober im predmet sporu, oni si ho vymyslia

Pomerne dôverne poznám, ako málo stačí, aby sa rodič dostal do špirály. Nervami mi cuká každú božiu chvíľu. Minule sa tí dvaja hádali o imaginárne autá („nie, ja budem mať bager so zbíjačkou, ty nie... môj je buldozér, ty nemáš buldozér...“) Keby som mala podľa vzoru svojho otca hodiť niečo o zem, asi by som musela hodiť ich dvoch...

Veľa dýcham, predýchavam, až kým nezačnem hyperventilovať. A potom načisto vybuchnem (oci, ešte len by si sa mal čo odo mňa učiť, pri mne vyzerá každý ako diétny párok).

A dýchať a dýchať.

Občas si samozrejme začnem namýšľať, že svitá na lepšie časy - to keď prídem s chlapcami do dediny, ja si dám svoju kávu, oni dostanú pečivo do ruky a „pekne“ sa hrajú, kým ja sa starám len o to, aby mi nekvicla káva na tričko. Mojich päť minút.

Aj mojej nemeckej kamarátke, ktorá má rovnako starú dcéru, sa to páči. Jej päť minút a mojich päť minút, to je dohromady desať krásnych minút na materskej, kým sa naše deti popri nás „pekne“ hrajú.

Ak sa to nezvrhne na sŕkanie kávy po rýchlych dúškoch, medzi ktorými je treba stále hasiť konflikty „s treťou stranou.“

 

Najväčší problém sú, ako inak, hračky.

Sara si zoberie Mišov kamión, je zle. Sara si sadne na Mišove auto, zase zle. Ešte aj starší brat si do neho „kopne“ a uteká s jeho hračkou preč. Niekoľkokrát sa Mišo neúspešne pokúša odkomunikovať svoje „nie,“ zakaždým však prichádza s plačom.

Nemôžem ho ani za mak presvedčiť, aby nechal, požičal, a tak vravím Sare, aby Mišovi vrátila auto. To moju nemoeckú kamarátku nahnevá, berie Saru z auta preč a hovorí jej:

„Vieš čo, ani ty Mišovi nabudúce nepožičiaš hračky, keď k nám príde na návštevu...“

Ale on sa musí naučiť...

Syn si sedí na svojom aute, v ruke kamión, ešte sa zajakáva od plaču. Hovorím mu – teraz si sám. Máš tu všetky svoje hračky, ale si tu sám. Nikto sa s tebou nehrá. Páči sa ti to takto? – Ticho. - A keď nabudúce prídeš k Sare, tiež ti nepožičia svoje hračky, počul si to... – Nič. Dýcha :)

Keď podídem k nemeckej kamarátke, dá voľný prechod svojim emóciám, a všetci tak počujú, že som sa nezachovala správne:

„Ale on sa musí naučiť požičať hračky,“ prehovorí na mňa nepríjemným tónom, „Sara na tom aute predsa sedela prvá...“

Ona vždy vyžaduje, aby sa jej dcéra podelila so svojimi hračkami. Lebo tak to má byť, tak je to správne. A preto by na tom trvala, hoci by čo bolo.

Ani neviem uprostred ktorej vety jej zazávidím, lebo tie ideály a teórie, o ktorých je reč, ona ako matka nemusí dennodenne operatívne riešiť.

 

Teória bez praxe, ryba bez vody

Sara nemá súrodencov. Sara má vždy všetky hračky iba pre seba. Sara sa nemusí každú chvíľu s niekým konfrontovať. A jej mama nemusí robiť rozhodcu (rozumej, ide ma rozhodiť), ani hádzať predmety sporu o zem.

Len hádkou o to, kto mal hračku „prvý,“ môžeme príjemne zabiť celý deň. A keby mi Pán Boh dal hoci aj ďalšie dve oči vzadu, nepomohla by som si, veď takéto nevinné konfliktíky sa zvrhnú, že si neprdnem a potom už je neskoro.

A tak donekonečna do nich hudiem, že máme nejaké pravidlá: najprv sa spýtaj, či si to môžeš požičať, a ty, aj keď ti to zobral, mu to nevytrhávaj z ruky. Môžete si hračky vymeniť, ty si môžeš vybrať to, ty hento.

A znova. A znova. A dýchať:)

„Sara sa nespýtala ani raz. Ale riešime to, kto mal hračku prvý.“ To kamarátku vyruší, výraz spravodlivého hnevu na tvári sa jej začne rozpúšťať.

Vždy chodím do dediny ovešaná hračkami ako kamión, za čo mi niektorí radi ukážu na hlavu, že mi dobre šibe. Ona, mimochodom, tiež.

Ale keď so sebou ťahám celý geret, myslím na toto - čo ak náhodou stretneme niekoho, kto sa bude chcieť s nami hrať? Kto si tiež bude chcieť chodiť s autíčkom po obrubníku, po múriku? Kto si bude chcieť s nami kresliť kriedou?

Je ľahšie sa dohodnúť, keď je čo si medzi sebou vymeniť, keď je na výber, keď žiadne dieťa „netrpí“ prázdnymi rukami.

Prázdne ruky

Sara so sebou nemá žiadne hračky, nemá čo požičať, nemá čo vymeniť, ani dnes, ani včera. Sara nie je v pozícii, aby musela niekomu požičať svoje hračky, nemusí sa teda nič „učiť.“ Nemusí nič, stačí, že mala niečo prvá...

"Nemala som ti to tak povedať," povie napokon a ešte chvíľu rozoberáme "princípy" každej strany. Medzitým pena z kávy zaschla v pohári. Prichádza Mišo, celý šťastný ukazuje na bývalý predmet sporu, auto, ktoré požičal inému malému dievčatku:

"Môže, môže mať moje."

 

Kráčame z dediny domov, päť minút slávy prešlo. Ešte ma čaká dlhý deň, budem musieť niekoľkokrát robiť rozhodcu (rozumej, ide ma rozhodiť), a ovládať silnú chuť hodiť predmety sporu o zem (ale oci, aspoň že ty mi rozumieš).

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 4.7 z 5. Celkom 42 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
O AUTOROVI

Takakika

More a červené tenisky. Materská na ostrove a muž v nebi.
Najčítanejšie
Komentáre k článku
Sisi napísané 22.01.2015 23:07

Presne toto pravidlo mame aj my: "najprv sa spýtaj, či si to môžeš požičať, a ty, aj keď ti to zobral, mu to nevytrhávaj z ruky. Môžete si hračky vymeniť, ty si môžeš vybrať to, ty hento." Mam jednu znamu, ktora pri svojom prvorodenom zastavala teoriu, ze su to jeho hracky, on rozhoduje o tom, kto ich bude mat, ak ich ma niekto pozicane a on ich chce, tak si ich moze zobrat akymkolvek sposobom... Maju uz druhe, a ak ho budu viest tymto istym sposobom, tak sa asi surodenci o chvilu pozabijaju Mr. Green

Redtinka napísané 22.01.2015 22:59

Trefnee a aj som sa pobavila. Hyperventilaciu poznam, aj ked je moj Kubko zatial jedinacik zwinker zelam vam pevne nervy a kopec srandy s drobcami!

Kat napísané 19.01.2015 15:11

Ja neviem, ale ja som taketo problemy s detmi nikdy nemala. Podla mna je to o tom, aby sa deti naucili k sebe spravat pekne (a ano, aj sa podelit), ale rodic musi byt v tomto tiez spravodlivy. Napr. pokial sa obe moje deti chcu zufalo hrat len s jednou a tou istou hrackou a ziadne vyjednavanie nefunguje, tak im to odcasujem. Napr. auticko na ovladanie - 10 minut ho ma jedno dieta, potom 10 minut druhe. A su v pohode, cakaju, kym pridu na rad. Ale vacsinou sa pekne hraju spolu alebo samostante. Aj ked sa hraju s kamaratmi, vzdy sa deti vedia navzajom pekne podelit alebo ked je nejaka hracka obsadena, hraju sa s niecim inym, kym sa ta hracka neuvolni. Ved deti sa aj tak hraju s jednou vecou len chvilu, potom ich to omrzi a hraju sa s dacim inym.

Dana napísané 18.01.2015 09:07

Pekné, také "zo života."

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





Náš TIP
Komentáre k článku
Sisi napísané 22.01.2015 23:07

Presne toto pravidlo mame aj my: "najprv sa spýtaj, či si to môžeš požičať, a ty, aj keď ti to zobral, mu to nevytrhávaj z ruky. Môžete si hračky vymeniť, ty si môžeš vybrať to, ty hento." Mam jednu znamu, ktora pri svojom prvorodenom zastavala teoriu, ze su to jeho hracky, on rozhoduje o tom, kto ich bude mat, ak ich ma niekto pozicane a on ich chce, tak si ich moze zobrat akymkolvek sposobom... Maju uz druhe, a ak ho budu viest tymto istym sposobom, tak sa asi surodenci o chvilu pozabijaju Mr. Green

Redtinka napísané 22.01.2015 22:59

Trefnee a aj som sa pobavila. Hyperventilaciu poznam, aj ked je moj Kubko zatial jedinacik zwinker zelam vam pevne nervy a kopec srandy s drobcami!

Kat napísané 19.01.2015 15:11

Ja neviem, ale ja som taketo problemy s detmi nikdy nemala. Podla mna je to o tom, aby sa deti naucili k sebe spravat pekne (a ano, aj sa podelit), ale rodic musi byt v tomto tiez spravodlivy. Napr. pokial sa obe moje deti chcu zufalo hrat len s jednou a tou istou hrackou a ziadne vyjednavanie nefunguje, tak im to odcasujem. Napr. auticko na ovladanie - 10 minut ho ma jedno dieta, potom 10 minut druhe. A su v pohode, cakaju, kym pridu na rad. Ale vacsinou sa pekne hraju spolu alebo samostante. Aj ked sa hraju s kamaratmi, vzdy sa deti vedia navzajom pekne podelit alebo ked je nejaka hracka obsadena, hraju sa s niecim inym, kym sa ta hracka neuvolni. Ved deti sa aj tak hraju s jednou vecou len chvilu, potom ich to omrzi a hraju sa s dacim inym.

Dana napísané 18.01.2015 09:07

Pekné, také "zo života."

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised