Nie som bio-eko-etno-šialená krava

Chalan povedal, že toho roku udrie krutá zima. Vraj je veľa ôs, držia sa pri zemi, okrem jednej, ktorá ho medzi rečou bodla niekam. Má už chudáčisko v živote čo-to odpozorované, len trochu v iných zemepisných šírkach, tak som radšej dala slovenskú pranostiku ostrovanom na odobrenie.

Ako obyčajne, zmohli sa iba na konštatovanie, že s osami je to čudo toho roku, čudo, koľko ich je veľa, minulý rok o takomto čase bolo viac múch. Ani vetu suseda nedopovedala, už bolo kriku na celý dom. Skôr, ako som sa stihla zahnať po jednej, čo doliezala za synom, zovrel ju do ruky a neobišiel na prázdno. Zrazu sme kričali úplne všetci, lebo títo temperamentní, horkokrvní južania, nemajú šajnu, čo je to zachovať dekórum, cez vreskot a rany z guľometu idú podávať prvú pomoc štýlom kde som videla naposledy ten defibrilátor…

… a tak

Janko dostal do pichnutej dlane najprv ľad, sprej s antibiotikom, pravý domáci ovocný ocot, všetko v abecednom poradí podľa toho, kto z ulice dobehol s barlami k ranenej breze skôr. V ponuke natrčených rúk s babkovskými receptami sa mu črtala ešte cibuľa, paradajka a prosímpekne zlatá obrúčka, lebo ľad na uštipnutie osou je tá najhoršia možná vec hneď po amputácii, zalamovala rukami starenka, ktorá prišla po funuse. Darcovi ľadu riadne vynadala. Rana po ose alebo včele potrebuje teplo, musí sa ohriať, nie schladiť, najlepšie je teda zlatý prsteň k rane priložiť.

Na to mi začala obe ruky plus všetky prsty prešacovať jemnocitom agenta protidrogovej jednotky, obrúčku nie a nie nájsť alebo skôr nie a nie pochopiť, že sú ľudia na tomto svete, ktorí sa bez nej zaobídu. Pod chvíľou som začala spriadať úvahy, či si dodatočne tieto cingrlátka predsa len nezaobstarať: človek nikdy nevie, kedy sa mu obrúčka zíde proti istým bodavým potvorám. Myslím tým samozrejeme osy a včely.

Medzičasom Jankova ruka puchne a prichádzajú na rad ďalšie teórie o tom, čo priniesť zo záhrady, aby sa zmenšila do pôvodného stavu. A čo tak fenistil gel, dávam do pľacu básnickú otázku, ale vysmejú ma ako sopľavé decko. Mastičky a pirule sú zrejme len pre pošahaných. Áno, už by som takmer opomenula tú story, ako s odporom hľadeli na Jankovu kozmetickú výbavičku v jeho prvých dňoch. Vraj zbytočne oplieskané peniaze som nechala po drogériách, kedysi matky nemíňali takto dínom dánom, stačila jedna kvapka pravého domáceho olivového oleja na líčko, to bola mastička na všetko.

Hlupaňa dala na ich slová,

uvážte predsa, žijeme v pochabej dobe, ktorá si neváži stareckú múdrosť, ani skúsenosť. Radami, vráskami a barlami pohŕda, nemá rešpekt voči nikomu a ničomu, a už vôbec nie k prírode. Zabúdame na to, že zdravie z Božej lekárne nám rastie pred domom, radšej sa pohodlne necháme namotať tým všivavým priemyselným hadom, dobrovoľne sa im podlizujeme, aby na nás robili pokusy. Paralen miesto jabĺčka, dobrý Bože! Raz nás veruže do hrobu privedú, nestihneme povedať ani mäkké f, tobôž nie tvrdé.

Ako som tak žila v konsenze s prírodnými silami a veľkou matkou zvanou Zem, synove líčka sa začali meniť na planétu posiatu krátermi, jeho pokožka bola šupinatá, začervenaná, bodkovaná, jedným slovom katastrofálna, druhým totálne. To má zaručene zo vzduchu, tvrdili dermatologičky z náprotivnej strany ulice, lebo sa s ním prechádzam po vonku, keď fučí bura a či neviem, že bura je dobrá akurát na to, aby pršut osušila, keď ho zavesia do prievanu.

Nemôže to mať z toho, čo som zjedla?

Môj ty dôchodok, naozaj som to vyriekla nahlas? Odmenou bolo ďalšie prikyvkávanie susedových alergologičiek, ktoré sa úfne predbiehali v tipoch na možné alergény. Najväčším triednym nepriateľom bolo samozrejme mlieko. Moje mlieko, nie to z obchodu, ako inak.

Dumajúc nad záhadou zlatého krokodíla, prežúvajúc pri tom vskutku pestrú, rozmanitú stravu – obdeň suchá ryža, obdeň suchá krumpla – ešte raz som nazrela do telefóna nasiaknutého elektrosmogom a rakovinou mozgu. Reku si prečítam, čo písali Veľký sprievodca mojim materstvom (osoba si želala ostať v utajení) na túto tému:

“Čím natieraš? V čom perieš? Čo…?”

Jedna kvapka pravého domáceho olivového oleja na líčko, to bola mastička na všetko. Až na to, že olej ucpáva póry, vysušuje a narobí na tvári takéto šarapaty. Nič proti olivovému oleju, cibuli, paradajke, či zlatej obrúčke. Nič proti knižke pod vianočným stromčekom že “Potraviny, ktoré liečia.” Ale osobne som radšej za fenistil gél a hydratačný krém. Prečo? Na túto otázku odpovedá môj syn takto: “Peto, jebo.” Preklad pre sociálku je “preto, lebo.” Ďakujem za pochopenie.