Odpočítavanie

Včerajšia noc bola u nás taká šušťavá, nožničková, lepidlová, stužková… Kým môj drahý dospával všetko pracovné nasadenie posledných pár týždňov na gauči, /do postele bezo mňa nepôjde ani náhodou/, ja som balila balíčky.

A bolo mi tak zvláštne.

Zvláštne krásne, zvláštne clivo, zvláštne zasnene, zvláštne smiešne. Všetko dohromady.

Balím postupne jeden po druhom. Trošku náhlivo, nie je čas na piplanie sa a vytváranie vzdušných dekorácií, ako mám vo zvyku – keď mám čas. Kúsok pásky, papier, stužka, menovka… Tašky sa plnia.

V rukách držím obrovské športové nohavice, do ktorých sa od Štedrého večera bude obliekať náš Samuel. V pohode sa do nich zmestím aj ja, a to má ešte len dvanásť. Knižku, ktorú si želal tak zhruba podľa obsahu, mu určite šľohnem. Vyzerá byť skvelá. Len ktovie, prečo mi popred oči stále poskakuje malé usmievavé chlapča, čo nechcelo rozprávať, zato od desiatich mesiacov sedelo nad encyklopédiami a mojimi vysokoškolskými skriptami. Teraz má problematickú pleť, zasnené oči, príliš vysoké IQ a občas totál nepraktické nápady.

Pri Viktorkinej kôpke sa uškrniem. Keby jej mal Ježiško doniesť všetko to, čo si popísala do listu pre neho, musel by prísť s kamiónom. A tie detaily! Zelené hodvábne šaty s kvetinkami!!! Zelené črievičky! Človek aj hľadal – veď aj taký rodič to chce s darčekmi uľahčiť – ale také čosi nie je možné utrafiť. Miesto toho sa pod papierom s romantickými husľami skrývajú zelené kvietkované nohavice, také, aké už dlho chcela. Šaty neboli na sklade. A ani ¾ vecí uvedených v zozname. Ale to je celá naša dcéra – milión snov, milión detailov. Ale čelenky budú. Aj keď mi chýba zapletanie jej vláskov, takých jemných, ako keď bola ešte malá a robila som jej prvú fontánku. Teraz by mi povedala: „Čo si šiši, mama?!“ a zapla by si dva vrkoče padajúce na plecia.

Kubo Kubulo. Táradlo. Sangvinik s neuveriteľne rýchlym presunom nálad. Nezabudnem nikdy: prosí si fibloptu!!! Len aby ju mali. Medzitým vyrábam prekvapenia balením papiera. A je mi modro, nebesky, čisto, tak isto, ako keď sa dívam do očí môjho druháka, obrovských, veľkých, celkom na prečítanie. Skautský batoh, vláčikové diely, ktoré nemajú konca a ešte pár drobností. Jakub je neuveriteľne skromný, až je to zvláštne pri tých jeho nekončiacich sa ústnych požiadavkách typu: teraz a hneď, včera bolo neskoro.

Dorotkine psaničko je písané rukou jej staršej sestry a očividne natlačené aj jej rozumom. Niektoré veci sa tam neuveriteľne podobajú ako vajce vajcu. Ale isté je, že dievky si rozumejú a ja im potichu závidím a dožičím v jednom. A viem, že si tie nádherné dúhové farbičky budú požičiavať, rovnako ako čelenky, a všetko, čo nepodlieha rozdielnym veľkostným parametrom našich dievčat. Akurát ma mrzí tá knižka o Popoluške. Nejako nebola k mání, asi taká, ako chce, je len v nebeskej knižnici. Ale hádam nájdeme niečo v pondelok v tej mestskej našej a prečítame si ju rovnako vcucnutí do príbehu, ako som Dorku videla, keď si včera čítala so starkou. A uvedomila som si, že naše devy už nie sú malé a že nám obe dievky rastú do krásy. A ocko nemá zbrojný preukaz!!!

Miki. Slniečko, ktoré nerozpráva. Ako rada by som mu dala zázračný kľúčik do jeho vnútra, aby som rozumela všetkému, čo chce a po čom túži, na čo myslí, a čo mu prekáža. Zatiaľ len tuším, že si celý zaujatý ľahne k tej garáži od Ježiška a bude vrčať hodinu v opojení chlapčenských zmyslov.

Možno ho nevyruší ani Šimon, naša malá raketka, ktorá rozpráva aj za staršieho brášku. Vysnívané knižky, autíčka rovno do ruky a drobec nebude vedieť, čo so sebou. Len plavá štica mu bude poskakovať hore-dolu od nadšenia, jazýček sa nezastaví a mne sa nezastaví presvedčenie, že aj nečakané balíčky novorodeneckých rozmerov mimo plánu demografického vývoja môžu a sú očarujúce a že prinášajú radosť a požehnanie všade tam, kde sú poslané.

A ešte môj drahý, teda jeho 30% ježiškovskej pošty. Zvyšok bude zajtra. Nádherne modrá košeľa – ja viem, klasika – ktorá mu zaručene sekne a v hlave x-možností na ďalšie potešenie. A masážny pás na sedadlo auta pre lepšieho šoféra. On jazdí 13 rok, ja pol roka. Ale občas to poslúži aj mne.

Končím, po zemi strihance papierov a zbytky stužiek. V hlave nádherný chaos myšlienok a vedomie, že mám pre koho tu byť.

To sa nedá zaplatiť.

ilustračné foto: Silvia Menyhart