Otázky na mieru

Poznáte to? Situácia vážna ako hrom a do toho ktosi vypotí nejakú dokonalosť. Ja to už u nás doma nestíham ani registrovať.

Dnes. Motáme sa po Červenom kameni, počasie také akurát, deti v pohode. Zrazu krámik s vínkom, tak sa hlava rodiny rozhodne nejaké tie zásoby dokúpiť. Kým my chutnáme víno, naša zbierka genetických podôb popod naše ruky vyhrýza slané pečivo. Transakcia sa vydarí, odnášame si okrem dvoch fľašiek tretiu ako pozornosť podniku a usalašíme sa v tráve zámockého parku. Kým olovrantujeme, deti zvedavo obzerajú fľašky v taške…

„Samé suché, polosuché…,“ komentuje náš výber Viki a obzerá vinety.

Hlavy zhrčené nad tým, v čom má byť pravda. A zrazu do toho sa ozve hlas nášho najstaršieho, očividne prileteného práve v tomto okamihu z inej galaxie /ako zvyčajne/:

„A ako sa rozlišuje mokré a suché víno?“

Večer, desať hodín dávno odbilo.

Všetky naše ratolesti spia. Teda, okrem jednej. Naša panna orleánska, udatná slečna Viktória ako vždy bojuje so zaspávaním a dnes si našla celkom objektívnu príčinu.

„Mami, niečo mi lieta v izbe a ja nemôžem zaspať.“

„Tak zasvieť v predsieni a to niečo preletí tam. A budeš spať.“

Praktickou radou som považovala situáciu za vyriešenú. Lenže za chvíľu dopochodoval z úspešného uspávania príkladom môj manžel, očividne namrzený. Viki ešte nespí. Vraj jej mám ísť prehovoriť do duše.

Úloha matky je posvätná, však? S povzdychom sa vyberám na miesto činu.

„Čo robíš, prosím ťa? Veď je už strašne veľa hodín?“

V izbe sa svieti, okno dokorán, moja dcéra v bertinom rozpuku sa oháňa najväčším uterákom, aký našla. Očividne hysáči.

„Vletela mi sem nočná múra. Nemôžem zaspať, lebo mi furt lezie na perinu a šialene bzučí.“

Plesk, buch, tresk… a znovu. Múra uniká zúfalými pohybmi, celkom vyrušená z večernej seansy. Zhasínam, zatváram okno a nariaďujem večerný pokoj. Ubezpečujem moju dcéru, že ono nepríjemné hmyzovaté vyletí samo za svetlom. Nedôverčivo na mňa pozerá.

O pár minút neskôr je jej posteľ prázdna. Zaspáva schúlená v chlapčenskej izbe, na Mikiho posteli, ostentatívne otočená zadkom k svetu, ktorý sa vykašľal na jej boj s nočnou morou.

Čosi viac ako pred rokom. Zo dňa na deň musím deťom vysvetliť, že nám stará mama odišla o poschodie vyššie, do neba. Dvaja starší to chápu, i keď Viki usedavo plače. Sam je vážny. Dorotka propaguje našu rodinnú udalosť ako happy seansu všade, predovšetkým v Jednote pri mäsovom pulte, keď predavačka krája pre našu rodinu šunkovú salámu. /Prsty má pani ešte celé/. Ale najlepšie to zaklincoval Jakub.

Po pár dňoch neveriaceho pohľadu sa na rovinu opýtal: „A aké to je, keď niekto umrie?“

Želám vám svätú anjelskú trpezlivosť a božský humor s deťmi a ich otázkami.

Ilustračné foto: www.sxc.hu