Prečo som dala dcére po zadku

Niekde som počula, že dieťa do 2,5 roka rozmýšľa „zadkom.“ Čiže, až keď dostane jednu na zadok, berie to tak, že toto a toto sa nesmie robiť.

Mojej vtedy dvojročnej dcére som stále vysvetľovala, že na cestu ísť nesmie. Aj tak sa pokúšala dostať tam a ja som jej vždy trpezlivo vysvetlila, že tam nemôže, lebo ju zrazí auto. Ale myslíte, že tomu také malé dieťa rozumie, čo je to „zraziť?“

Aj tak to urobila

Asi po pol roku učenia, že na cestu sa nesmie, sa mi dcéra len tak zo srandy vytrhla pri ceste. Mala som na rukách ju, nákup a ešte aj jej motorku a ona si zrazu vybehla do pol hlavnej cesty. Našťastie to bolo doobeda a v tej chvíli na ceste nebolo žiadne auto. Šmahom ruky som ju schmatla, zobrala na chodník a dala jej na zadok.

Samozrejme, nebola som svojou reakciou nadšená, ale ako jej vysvetliť, že toto naozaj nesmie? Dcérka sa rozplakala, ja som ju potom objala a povedala jej, že ju veľmi ľúbim a už dávno jej hovorím, že na cestu nesmie, aby ju nezrazilo auto.

Zdôraznila som, že sa budem veľmi hnevať, ak bude na cestu utekať. Spýtala som sa jej, či už na cestu nepôjde – pokývala hlavou, že nie. A viete čo? Ono to zabralo a už nikdy mi na tú cestu nevbehla. Mohla som byť od nej aj sto metrov, čakala ma meter od krajnice.

Ale urobila som ešte jednu vec.

Doma som jej pustila ukážku z jedného filmu, kde autobus zrazí človeka, ktorý vybehne na cestu. Myslím, že aj toto pomohlo. Lebo človek vo filme už nevstal zo zeme a ja som dcére vysvetlila, že ani ona by už potom nemohla chodiť na motorke a … vymenovala som jej ďalšie veci, ktoré rada robí.

Možno som jej nemala v takom veku púšťať túto ukážku, ale myslím, že vďaka tomu to nebolo pre ňu abstraktné, stále jej opakovať iba „zrazí ťa auto.“

Kiež by som ju nikdy nemusela udrieť

Jedna mama 4 detí raz k tejto téme povedala, že ich nikdy nemusela udrieť. Že ak dieťa urobilo niečo zlé, vždy si čupla na jeho úroveň, aby nebola nad ním ako nadriadená a porozprávala sa s ním, čo a prečo tak urobilo.

Vtedy som si povedala, že to skúsim. Ale musím povedať, že som mala čo robiť, zoči voči svojej tvrdohlavej dcére. Aby som sa ovládala, počítala som vždy v duchu do 5 a potom som ju naozaj necapla.

Dnes má dcéra 5,5 roka, a to počítanie mi zostalo. Niekedy ani nedopočítam a je kľud. Ale občas si ide svoje a nejaká vyhrážka, že jej nabudúce dám po zadku, padne. A či dám? Potom by som mala dodržať slovo. Zvlášť, keď všetko teraz sleduje a kopíruje aj jej mladšia, dvojročná sestra.

(5 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...