Pribalené na cestu

Ranný rituál: vstať, ešte v nočnej košeli sa šuchtať po prebúdzajúcom sa bydle, popri tom robiť tisíc vecí dôležítých pre štart dňa. A nezabudnúť zabaliť desiate. Nakrájať chlieb či pečivo, natrieť každý deň niečím iným, aby neboli sťažnosti na jednotvárnosť stravy žiackej a podozrenie na výskyt skorbutu…

            Oči mojej dcéry sú ešte v snoch, keď sadá za stôl. Včera večer sedela dlho nad výukovým CD z angličtiny, ktorej nástup sme pri zmene školy nejak zorali. A tak teraz dobiehame.  Čaká ju písomka, a vidím, že sa jej v hlave melú všetky frázy a slovíčka.

            „Mami, ja sa bojím, ako to napíšem. Som z toho nervózna…“

            Jej starší bráško to má vďaka svojej až príliš pokojnej povahe v paži. A na rozdiel od svojej sestry sa nepreberá do reality zo snov podľa svojho gusta ani natoľko, aby dostatočne vnímal detaily bežiace  okolo neho.

            „Záklaďáci“ spia kúsok dlhšie, ako „blaváci“. Ale keď sa vyhrabú z perín, trvá im ranné prebúdzanie krátko a sú akční, až moc. Hlavne jazykovo, bez ohľadu na to, že ich ešte nestrašia písomky z angličtiny alebo inej nematerčiny. Obkecávanie pri raňajkách nemá konca, vyhadzujem ich od stola k minimálnej údržbe seba a obytného priestoru. A občas ma v tom tlaku hodinových ručičiek vytočia proti smeru prirodzenej materskej láskavosti a trpezlivosti.

            Alebo keď niekam idú s tatom, kam drobci nemôžu, lebo na to nestačia rozumčekom a výdržou. Na jednej strane sa teším, že niekam môžu ísť a že ich ocko chce vziať poznávať niečo iné, krásne a nové. Na druhej strane im strááášne závidím… šla by s nimi hneď. Ale už to tak chodí, niekto musí ostať a tak mám občas veľké oči.

            Či si riadne zapnú sedačky v aute. Či ich tato zvládne a neprídu farební od všetkého, čo nielen jedli, ale čo len držali v ruke. Či mu nevbehnú na cestu pri jeho chlapskom spôsobe vedenia stáda „voľným štýlom“. Či si sadnú a nebudú si liezť na nervy. Či…

            Každá z nás asi pozná, cíti a zažíva to more argumentov, čo by sa mohlo stať, keď nie som pri svojom drobátku – bez ohľadu na to, že „drobátko“ má za kamošku pubertu, prerastá ma a jeho stopy sú akosi „trošičku“ väčšie ako moje decentné 38.

            Byť všade, dýchať s ním, podrmať ho, keď nevníma, čo má, dodať mu nádej v čase depky či strachu, potrkotať s ním, keď ho okašlú spolužiaci, a hlavne: chrániť ho!!!

            Nejde to. Občas som z toho nepokojná, a oveľa viac rozumiem strachu svojej mamy, keď v čase „bezmobilovom“ vyhliadala spoza hustej záclony na zákrutu cesty, či už… A kde sú toľko? Čo sa stalo?

            Pri mojom počte by som sa asi scvokla. Aj keď asi o počet nejde.

            A tak to riešim príbalom. Každé ráno, každý okamih, každý deň.

            Balím čosi navyše do desiaty, do myšlienok, do pohladení.

            Pri odchode z domu krížik na čelo a požehnanie, ktoré ho bude sprevádzať silnejšou ochranou, ako je tá moja.

            A celý deň – pretože mamy nezabúdajú na deti – modlitbou za tých, ktorí sú mi drahí, večne priviazaní o mňa pupočnou šnúrou lásky a navždy pre mamu „malí“.

            Odkedy zverujem deti do ochrany anjelov a Boha, prestávam sa báť. A stále dostávam dôkazy, že som si vybrala dobrú „firmu“.

ilustračné foto: Miša Weberová, www.myska.sk