Prvácke trable

Vyhlasujem, že dávam za pravdu všetkým prísloviam. A hneď sa priznávam, že ma znovu pristihli a prikvačili.

Ja, ktorá mám doma už štvrtú školáčku, trpím. Ja, ktorá som nikdy nepoznala /doteraz/, čo je to sedieť hodiny nad úlohami, nad čítaním, to teraz už viem.

Aby bolo jasno: najstarší šiel do školy, vedel počítať do zbláznenia a čítal už od piatich rokov. Škrabe ako kocúr doteraz. Ale neučili sme sa nejako závratne – nebolo čo. Ďalšia várka šla do školy zároveň so šiestimi narodeninami. Experiment bol úspešný, nikdy som to neoľutovala. Bez problémov sme čítali, písali, počítali. /.. a úlohy nepísali… všetko naša slečna stihla v škole…/. Tretí nasledovník, ktorému zle vychádzajú roky, to vzal ctižiadostivo útokom v snahe vyrovnať sa starším. Učiteľka ho len chváli – a nanajvýš mu stačilo zodpovedať na nejakú kontrolnú otázku ohľadne čítania. Hodiny mordu, opisované kamoškami, rodinou a známymi ma obišli oblúkom.

A teraz som to schytala. Naša skákajlabka je prváčka.

Mord prvý – skákajlabka sa má v časovom horizonte 90 minút najesť a obliesť. Nevazmožna!!! Stihnúť byť 7.45 v škole? Šibeničné… Celkom chápem zúfalé pohľady pani učiteľky, ktorými ma napriek neskonalej úcte častuje. „Pani Kohutiarová, nemohli by ste skôr vstávať, aby…“ Nemohla. Vstávam o trištvrte na šesť, Dora je najneskôr o štvrť na sedem hore. A nepohne s ňou ani dynamit.

Modr druhý – skákajlabka má sedieť ako pena. Nevie to. Vrtí sa, ruky jej lietajú okolo tela, stolička sa zvíja, občas koordinácia pohybov zlyhá a gravitačný zákon ešte stále funguje. Matka zem je vraj milá, ale tvrdá. A ja sa hanbím, lebo sa neviem hanbiť ani červenať, keď mi pani učiteľka jemne a s láskou opisuje, ako moje dieťa trénuje na školské letecké dni, ktoré ešte nevyhlásili.

Mord tretí – skákajlabka sa má prezuť a prezliesť do úboru a späť, a uložiť si veci do školskej tašky. Všetky. Snívanie… je to čo máme spoločné… Ach jaj… Nereaguje ani za „za prahové“ pokriky svojej zákonnej zástupkyne. Tempo dobre trénovaného slimáka je neporušiteľné! Nervy jednej matky sú … opotrebovateľné.

Mord štvrtý – skákajlabka má čítať. Skákajlabka vie prečítať písmená. Akosi sa zadarí spojiť ich do slabík, aj keď nechápe, čo tie slabiky sú, nech sa snažím jej to akokoľvek vysvetliť. Ale spojiť slabiky do slova… Skákajlabka blúdi očami po oboch stranách šlabikára, hlava posadená medzi tie nešťastné hlásky a mlčí. Nohy sa zúrivo otriasajú pod stolom pri vykopávaní až pod stolovú dosku. Vymýšľam, motivujem, prosím, strácam nervy… Prečo nečíta slovo?

Pokúša sa vymýšľať si… Nakoniec z nej vylezie, že to nevie. A ešte na ďalší koniec, keď mám pocit, že som na pokraji kolapsu a preklínam šlabikár Lipka, jej autorku, ministerstvo školstva aj jeho šéfa, moje dieťa akoby sa nechumelilo po dvoch hodinách prečíta: lá-me. Láme!

Mnou teda láme strach – že sa mi dieťa nenaučí čítať. Že mu neviem pomôcť – aká som to mater. Že si nepamätám, ako mňa učili čítať – ale v šlabikári som mala veľa včeličiek!

Ale nie, pani Kohutiarová, všetky deti sa naučili čítať, upokojuje ma učiteľka. Aj keď vraj tejto triede to nejak nejde… Ale Mária, nič jej nie je, žiadna porucha sa na nej nedá zistiť, utešuje ma kamoška psychologička.

Netušenú úľavu dostanem od kamošky. „Sedím celé hodiny s Adamom, kým sa dostaneme na koniec strany šlabikára a kým napíšeme. Som z toho hotová.“ Nepriznám sa, že som hotová tiež. A to moje dieťa počíta ako remeň a píše neuveriteľne krásne!

Mať prváka je horšie ako sťahovanie, čo je vraj horšie, ako vyhorieť. Ja som už vyhorená celá. Ešte dobre, že ďalší kus sa k povinnej školskej dochádzke dostane až o tri roky.

Matky všetkých prvákov, spojme sa!