Ratatatabum!

Plná dávka samopalu vystrelila na chlapca, stojaceho sotva meter od hlavne. Nejakým zázrakom sa nič nestalo, ale odpoveď z druhej strany z rovnakej značky samopalu nenechala na seba dlho čakať: Ratatatabum…!

Zmrzla vám krv v žilách? Mne mrzne zakaždým, keď sa vidím chlapcov takto „hrať“. Naposledy mi mrzla vo štvrtok popoludní.

Ja viem, mnoho ľudí /aj rodičov/ mi vytkne, že som pacifista a že život je tvrdý. Som pacifista a viem, že život je tvrdý. Ale to neznamená, že takáto „hra“ je v poriadku. Ďalším z argumentov je, že deti sa musia niekde vybúriť. Súhlasím! Ale nech je to vybúrenie sa bez akéhokoľvek pozadia.

Aby bolo jasné: nie som z tých sladkých detí, ktoré sa nikdy nebili so súrodencami. Vyrastať ako jediné dievča medzi triom živáňov – bratov ma poznačilo nadovšetko. Nebola som žiadny „ružový púčik“, ktorý by si bračekovci chránili ako oko v hlave. Inak by sa nestalo, že na mne starší brat trénoval s radosťou judo, o iných detských šklbaniciach v akomkoľvek pomere síl ani nehovoriac.

A je jasné aj to, že moje deti sa nevedia biť. Myslím tak biť, ako to vidieť v telke a vo filmoch vôbec, ako mi to názorne predvádzajú deti v škole, kým čakajú na koniec vyučovania pred dverami našej prváčky.  Áááá, výkop, dž! Noha v šialenom uhle len o málo minie tvár „kamaráta“. Dž, dž, ááá! „Milujem bojové umenia!“  Smiech…  Ale mne nejako nechutí.

Nemám nič proti bežným a normálnym ťahaniciam v rámci detských zvyklostí a možností, vyspelosti veku a rozumu. U nás je to tiež bežná záležitosť, ktorú v závislosti od stupňa revu a vážnosti sporu riešim. A odkedy sú najmladší dvaja chlapci, dovtedy u nás vec nevídaná, tak sa hlboko klaniam pred všetkými, ktorí majú takúto vrabčiu chlapčenskú čeliadku doma.

Lenže… blíži sa sem niečo, čo nebude už hra a nebude to len nevinnosť. To, čo sa pred pár dňami stalo vo Fínsku, už je pre nás za „vrátami“. Kým sa to dialo v Amerike, vraveli sme si: Hrozné, no konzumná „zlá“ Amerika… Čím teraz onálepkujeme Fínsko, aby sme sa tvárili, že sa nás detské násilie netýka?

Ak dieťa má v hre zbraň na nerozoznanie od pravej /čo je aj umelohmotná a akože/, ak sa neštíti robiť čo len „akože“ kopy a výpady voči rovesníkom, ak bez rozpakov strieľa – tiež len akože – a nie akože sa na tom zabáva, to už je morbídnosť, a nie voľnosť prejavu detskej povahy.

Lebo dieťa sa identifikuje s tým, čo vidí a počuje. Vidí a počuje to, čo mu dospelí dovolia /a nevysvetlia dostatočne, ak vôbec/.  A ak sa hrá takýmto spôsobom,  učí sa do života niečo, čo sa nám o pár rokov nebude hodiť. Hra dieťaťa je príprava na život. Hrá sa na varenie, hrá sa na učiteľku, hrá sa na šoféra, hrá sa na naháňačku. Je hra na zabíjanie a ubližovanie OK?

Nie je mi dobre, keď to píšem. A nemyslím si, že som nenormálna.

Ilustračné foto: www.sxc.hu