Rodičovské inštinkty zakapali, prečo asi

Príliš veríme technike, hovorí sa o nás, dnešných rodičoch. Montujeme na deti senzory, monitory dychu, kliky-klaky, čo sa dajú zapnúť na plienku, či priamo na nohu, elektrosmog a rádiové žiarenie bokom.

Skrátka, veríme prístrojom a mašinám, nie aby sme dôverovali radšej sebe, svojej rodičovskej intuícii a zamerali sa viac na svoj vzťah k dieťaťu. Tak nám to radí generácia rodičov pred nami, ktorá prežívala rodičovstvo celkom inak ako my.

Nuž veru, prežili to bez techických vymožeností, ktoré okrem iného zbytočne prevetrávajú peňaženky, na druhej strane, naši rodičia, ktorí nemali k dispozícii techniku, spoliehali sa na obľúbené povery a báchorky, ktorým verili tak, ako my veríme falošným poplachom z baby monitorov.

Bábätku napríklad uviazali červenú nitku na pravé zápästie, do gatí dali cesnak a nechty mu nestrihali, až kým nemalo rok, lebo s každým odstrihnutím mu inak skrátili život. Červená stužka vlajúca na kočíku, či náhrdelník okolo krku, mimochodom, prežíva dodnes.

Kedy objaviť tie naše inštinkty

Ale predsa len, iba tak rozmýšľam nahlas, ako by sme dnes mali dospieť k tým rodičovským inštinktom, keď nás výdobytky civilizácie prenasledujú už vo chvíli, kedy je bábätko veľké asi ako bodka na konci tejto vety. Či chceme alebo nechceme.

Od ultrazvuku, ktorý potvrdí tehotenstvo, od prehliadky k prehliadke, keď naše brucho premeriava mašina, ktorá ráta, vyhodnocuje, zapisuje do tabuliek. Hrubá tehotenská knižka plná termínov, pichačiek do žíl, screeningov, testov.

Celých 9 mesiacov nás niekto napína, či je to alebo ono v poriadku, tak ako to má byť. Čo my samozrejme nevieme, nemôžeme vedieť, odkiaľ by sme to asi tak vedeli, na to tu predsa máme iných, čo sa rozumejú.

A žeby niekto potľapkal budúcu matku po pleci, len tak ďalej, nech verí svojim vlastným inštinktom, keď sa jej niečo nezdá? To určite, veď iba „vymýšľa.“ Tak sa hodnotí každá aktivita tehotnej, ktorá si neželá zakaždým na poradni ultrazvuk alebo vaginálne vyšetrenie. Musí sa dožadovať, odmietať, podpisovať. 

Ani rodiť už nevieme

Keď už je reč o tých akože inštinktoch, koľko žien by napríklad chcelo pri pôrode inštinktívne, pudovo tlačiť, ale musia čakať na povel z réžie… lebo doktor inštruuje rodičku, nech tlačí podľa toho, ako mu prístroj zvestuje, že už sa zo zákruty blíži kontrakcia?

A ďalšia čisto inštinktívna záležitosť po pôrode, samoprisatie dieťaťa na matkin prsník. Dokáže to samé od seba, bez toho, aby ho niekto vyškolil.

Ale to by ho najprv niekto nemohol zobrať od matky preč. Niekto, kto sa cíti viac kompetentný ako tá, ktorá dieťa porodila, ktorej patrí. Aj s komentárom sestričky: ale no tak, ešte si ho užijete celý život, čo ste taká hŕŕ bŕ, my vieme, čo je pre neho teraz najlepšie.

Najbližšie dni musí dieťa tabuľkovo priberať, veď my už ho prevážime… a povieme vám, či dobre dojčíte, mamička.

Poďme snívať o rodičovských inštinktoch

Keď vám ho konečne dajú, máte pred sebou to svoje dieťa, nádherné, dokonalé. Ale je pre vás veľkou neznámou. Ako taký cudzinec, o ktorom nič neviete. O rodičovských inštinktoch sa vám môže akurát tak snívať.

Jediné nutkanie, ktoré v tej chvíli máte, také, ktoré vás nikto nenaučil, ktoré ste nevyčítali z múdrych kníh, ani ktoré vám nikto neporadil, je iba toto: chrániť si ho, aj keď nemáte najmenšie tušenie, ako na to.

(52 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)

Loading...