Daj mi svätý pokoj, decko

Nebýva zvykom, žeby syn vydržal čo len minútu obsedieť, tobôž nie v kafići, kým mama alebo tata dopije svoj drinčes. Buď utečie do mora alebo do konkurenčnej krčmy na opačnom konci dediny. Vyhliadne si na ten účel nejakého náhodne okoloidúceho deda, zakýva nám štýlom mal som vás rád, a dovi dopo. V kafići ho udrží iba Arni. To je krčmárkin pes, veľký ako republika, ktorému si necháva oblizovať ruky, keď ho kŕmi šunkou. Potom obidvaja od smädu pijú vodu z Arniho misky. Kým sa takto prebaví, mame vychladne káva a tatovi oteplie pivo. Inak to nejde.

Čosi o kľude

Ale v ten deň si kusol Ante do jazyka, reval na celý kafić a Jano ostal paralyzovaný čumieť, čo sa to deje. Škoda, že som nemala pri sebe foťák. Mohli sme mať v albume jednu nerozmazanú fotku, keďže sa nehýbal. Neviem, čo ho zaujalo viac. Ante alebo jeho otec, ktorý sa ho snažil prekričať samými básnickými otázkami. Prečo musí byť taký pažravý, či nevie jesť ako normálny človek, či mu to bolo treba zrovna teraz, keď si chce tato vypiť v kľude svoju kávu.

Krčmárke to nedalo, nie kvôli ostatným hosťom, tí jej boli ukradnutí, ale malý Ante predsa potreboval utíšiť: „Veď ho objím, pritúl si ho, preboha živého,“ hútala do tatka, ktorý sa silou mocou odťahoval od Anteho, akoby mal nákazlivú chorobu. Ten kvílil čoraz viac a nástojčivejšie. Až do bodu “o život.”

Keď kľud, tak kľud

„Rozmaznaný je, to s ním tie dve ženské urobili, jeho mama a babka. Teraz mi ho hodia na krk, kto si s ním čo počne? Jednu kávu si nemôžem v kľude vypiť, bohatstvo aj s deckom. Už sa zastav konečne, ti vravím. Počul si? Hovorím ti prestaň, lebo dostaneš…“

Keď chce mať človek kľud, chce mať skrátka kľud. A tak milý tato miesto objatia prehol syna cez koleno a naložil mu. Ante sa rozryčal ešte viac, hoci viac sa už nedalo. Krčmárka len mávla rukou, akože škoda reči, stratený prípad, komu niet rady, a tak ďalej. Celý kafić bol každopádne rád, že si môže v kľude vypiť svoju kávu.

Zatni zuby, zachráň strom

Kľud, milujem to slovo, keď už sme pri tom. Ktožeby po ňom neprahol. Kto by sa nešiel kvôli kľudu zabiť. Ale dá sa to, keď je človek rodič? Dá sa mať kľud, pokoj svätý? Určite. Napríklad v hrobe 🙂 Môj tata mi raz povedal, že kto sa raz rozhodne pre dieťa, nemôže byť sebcom. Že rodičovstvo je o zatínaní zubov, kúsaní si do jazyka a niekedy musí človek prehltnúť aj dosť horké sliny. Je treba sa dať viac ako najviac, za hranice svojich možností, za hranice všedných dní. Teda nepovedal to celkom takto pseudo poeticky, vlastne povedal viac menej, že najľahšie je si to decko urobiť 🙂

Keď som sa stala mamou, pochopila som, o čom točil. Mojimi egoistickými chúťkami bolo len sa konečne raz vyspať alebo sa len najesť. Vôbec som sa nepachtila po tom, aby to bolo s takou brutálnou nadhodnotou, že v kľude. Chcela som iba tak pudovo uspokojiť svoje základné potreby, čo sa ukázalo byť problematické. Našťastie svitlo aj na lepšie časy. Niežeby bolo po probléme, len sa udialo to, že som si zvykla, že takto to vyzerá, že toto je to rodičovstvo. Časom som sa s tým dáko zmierila. Alebo aspoň mám také svetlé chvíľky. Veď deti občas aj spia…

Medzi nami dievčatami,

dúfam, že tieto riadky si neprečíta niekto bezdetný, lebo by od nich rovno utekal po predpis na antikoncepciu. Jeho vec. Nie moja starosť. Moja starosť je moje dieťa. Avšak nielen starosť, ale hlavne a najmä a najviac radosť. To je nadhodnota, proti ktorej aj ten kľud má význam ako hovno na dne morskom. Už teraz sa teším na rannú kávu v kafići. Kým si za Jankom pobehám, vychladne mi. A presne o to ide, keďže tie zuby už ani inú ako studenú nezdržia. Minule mi z ničoho nič polka zubu odpadla. Asi som ich zatínala moc. Juchú, budem mať porcelánové. Krásne rodičovstvo želám aj Vám!