Smrť – súčasť života IV.

November končí a s ním aj cyklus článkov o smrti a umieraní. Je to téma, o ktorej sa ťažko píše a ktorej osobné prežívanie patrí k najnáročnejším v živote. Smútenie je bolestivý, ale zároveň aj hojivý proces. Kto príde až na jeho koniec, zistí, že sa v ňom stretol sám so sebou, lepšie porozumel svojim emóciám a s vedomím zvládnutej krízy prichádza aj nová sila do života.

Nie vždy sa pozostalému darí úspešne prejsť obdobím smútenia. V prípade akýchkoľvek ťažkostí môže navštíviť psychológa a/alebo psychiatra. V dnešnej poslednej časti chcem priblížiť oblasť smútkového poradenstva, ktorá sa danou problematikou zaoberá.

Cieľom smútkového poradenstva je umožniť a pomáhať uskutočňovanie jednotlivých úloh smútenia, aby jeho proces mohol dospieť k optimálnemu riešeniu, t.j. aby pozostalý (v poradenstve: klient, pozn. autorky) vedel ďalej plnohodnotne žiť aj bez stratenej milovanej osoby.

Taročková vo svojej prehľadovej štúdii uvádza nasledovné princípy a metódy smútkového poradenstva:

PRINCÍPY

1. Pomôcť pozostalému uvedomiť si reálnosť smrti – ak človek stratí blízkeho, i keď s tým niekedy počíta (napr. v prípade dlhotrvajúcej nevyliečiteľnej choroby) má pocit nereálnosti, myslí si, že to nie je pravda. Preto prvou úlohou smútenia je pripustenie si reálnosti smrti, jej významu a nenávratnosti. Psychológ s pozostalým začne hovoriť o smrti, pričom pomáha vytvoriť pozitívne spomienky ohľadom blízkeho. Postupne prechádza aj k „zmiešaným“ spomienkam a nakoniec spolu s klientom spracováva aj negatívne zážitky. Cieľom je dopracovať sa k harmónii pozitívnych a negatívnych emócií k zosnulému človeku.

2. Pomôcť pozostalému spoznať a prejavovať svoje pocity a emócie – k najproblematickejším a najbúrlivejším emóciám patrí hnev, úzkosť, pocity viny a bezmocnosť. Hnev môže vyplývať z frustrácie alebo z bezmocnosti. Ak hnev nie je zameraný na skutočný objekt, môže byť presmerovaný na iných ľudí (príbuzní, zdravotnícky personál). Alebo je obrátený dovnútra a prežívaný ako pocit viny či zníženie sebaúcty. V krajnom prípade môže vyústiť do samovražedného konania. Veľká časť pocitov viny je iracionálna, psychológ pomáha klientovi testovať ich reálnosť. Dôležité je nielen emócie prejavovať, ale aj zisťovať ich význam a primerane ich nasmerovať.

3. Pomôcť pozostalému žiť bez strateného človeka – klient sa učí prekonávať bezmocnosť osvojovaním si nových zručností. Orientuje sa na riešenie problémov, ktorým čelí. Treba ho však odradiť od zásadných životných zmien – jeho úsudok nemusí byť „triezvy“.

4. Pomáhať pozostalému nájsť pre stratenú osobu nové miesto v jeho živote – aj keď zosnulého človeka nikdy nikto úplne nenahradí, je dôležité, aby klient mohol ísť ďalej a vytváral nové vzťahy. Niektorí smútiaci sa bezhlavo púšťajú do nových vzťahov – bez toho, aby predošlý vzťah riadne „odsmútili“. Nový vzťah musí byť uznávaný kvôli nemu samému, nielen ako vyplnenie prázdna a bolesti.

5. Poskytnúť pozostalému čas na smútenie – smútok potrebuje čas. Tento pocit sa nedá nasilu urýchľovať. Určité chvíle sú obzvlášť náročné (Vianoce, výročia, dovolenky). Psychológ by mal poznať kritické momenty a skontaktovať sa s klientom, ak nie sú dohodnutí na pravidelných stretnutiach.

6. Symptómy smútenia interpretovať ako normálne – mnohí smútiaci majú pocit, že sa zbláznili. Trpia halucináciami alebo veľkou zmätenosťou. Psychológ – pokiaľ sa nejedná o patologické smútenie – ich môže upokojiť, že je to v poriadku.

7. Pripúšťanie interindividuálnych rozdielov v smútení – smútenie sa prejavuje širokou škálou symptómov. Často dochádza k nedorozumeniam medzi príbuznými, napr. matka nahlas plače za dieťaťom a otec viac smúti vo svojom vnútri. Obidvaja sa pritom obviňujú z „neadekvátnosti“ smútenia. Psychológ vysvetlí pozostalým i rodine, že oba spôsoby sú primerané, oba pomáhajú vyrovnať sa so smrťou, aj keď iným spôsobom.

8. Poskytovať pozostalému súvislú podporu – pri poradenstve by mal byť psychológ k dispozícii klientovi počas prvého roku po smrti blízkeho. Mal by dávať nádej, perspektívu a prípadne navrhnúť účasť v skupine podobne smútiacich (skupina rodičov, ktorí stratili deti, skupina vdov,…). Takéto skupinové poradenstvo je veľmi účinnou metódou – pomáha človeku uvedomiť si, že nie je so svojím žiaľom sám, môže s ostatnými členmi zdieľať svoje pocity, skúsenosti a v neposlednom rade môže pozorovať, ako sa so smrťou vyrovnávajú iní.

9. Preskúmať obranné mechanizmy a zvládacie štýly pozostalého – niektoré spôsoby zvládania a adaptovania sa na smrť môžu byť adekvátne, iné nie – hlavne keď klient nadmerne konzumuje lieky, alkohol alebo iné drogy. Psychológ môže odporučiť vhodnú liečbu.

10. Identifikovanie patologického smútenia a odporučenie smútkovej terapie – v prípade patologického smútenia (chronickej, maskovanej, zveličenej alebo odloženej smútkovej reakcie) psychológ odporučí klientovi smútkovú terapiu, ktorá sa realizuje v ústavnom prostredí.

METÓDY

1. Evokujúci jazyk – psychológ používa „tvrdé slová“, ktoré vyvolávajú emócie. Nazýva veci pravými menami („Váš syn zomrel.“) a hovorí o pozostalom v minulom čase. Napomáha tak uvedomeniu si reálnosti straty a spusteniu emócií, ktoré je potrebné prežiť a vyjadriť.

2. Používanie symbolov – klient môže priniesť na poradenské stretnutie niektoré symboly zosnulého (fotky, video, šperky,…) – psychológ si vytvorí presnejší obraz o mŕtvom a pomôže to navodiť bezprostrednú atmosféru. Klient môže hovoriť priamo k zosnulému, nielen o ňom.

3. Písomné práce – klient napíše list mŕtvemu, v ktorom vyjadrí svoje myšlienky a emócie. Emocionálne prejavy môže prejaviť aj v písaní denníka, básní a pod.

4. Kresba – námetom môže byť nejaký spoločný konkrétny zážitok, udalosť, ktorú klient zažil so zosnulým alebo môže ísť o vyjadrenie abstraktného pocitu. Táto metóda je vhodná najmä u detí. Svoje zážitky môže pozostalý vyjadriť aj prostredníctvom hudby alebo pohybového stvárnenia.

5. Hranie rolí – klienti hrajú rôzne situácie (najmä ktorých sa boja, alebo sú im trápne). Ide o vypracovávanie účinných zručností, ako sa adaptovať na prostredie bez zosnulého človeka. Psychológ môže do toho vstúpiť ako model nového správania klienta.

6. Kognitívne preštruktúrovanie – klientove negatívne pocity môžu byť spustené iracionálnym spôsobom myslenia („Už je so všetkým koniec.“, „Nikto ma už nikdy nebude milovať.“) Psychológ ich pomáha identifikovať a nahradí ich reálnejšími.

7. Album spomienok – klient a rodina môžu zostaviť knihu/album, ktorá je vyrozprávaním rodinnej histórie: zahŕňa fotky, básne, kresby členov – pomáha spomínať a odsmútiť realistickejší obraz.

8. Riadená imaginácia – pomáha klientovi pri videní strát z nového hľadiska. Psychológ pomáha rozvíjať fantáziu končiaceho sa smútenia, inak povedané, čo by pre klienta znamenalo, keby prestal smútiť a čo by tým stratil. Je to jednoduchý postup, ale často má veľký účinok.

9. Metóda „prázdnej stoličky“ – klient si má predstaviť, že na nej sedí zosnulý a jeho úlohou je hovoriť s ním priamo, v prítomnosti, o svojich myšlienkach a pocitoch, ktoré sa týkajú okolností straty ich vzťahu. Klient striedavo hrá seba samého a stratený objekt, ide o akýsi fiktívny dialóg.

10. Využitie metafory – často hlavnou prekážkou účinnej práce s procesom smútenia je vyhýbanie sa bolesti a intenzívnemu prejaveniu emócií. Psychológ môže nájsť pre opísanie situácie metaforu, ktorá vychádza z klientových skúseností, z jeho povolania alebo životnej filozofie. Metafora, ako neutrálny symbol, znižuje odpor a klient môže hovoriť o svojom prežívaní bez zaoberania sa špecifickými detailami a okolnosťami smrti.

Pri každej z metód je dôležité jej načasovanie, inak môže byť neúčinná, alebo môže nastať regres, t.j. pozostalý sa vráti v procese smútenia naspäť.

Poslaním smútkového poradenstva či prípadnej akútnej krízovej intervencie nie je spochybňovať presvedčenie, že smrťou sa všetko končí, ani vieru, že smrť je len prechodom k inej forme bytia. Každý človek si hľadá a vytvára vlastné ponímanie smrti.

Často sa stáva, že niekomu umrel blízky a vlastne akoby nezomrel. Pozostalý s ním ostáva v neustálom kontakte, rozpráva sa s ním, vytvorí si k nemu rôzne rituály, postaví mu „oltár“, s vecami v jeho izbe sa po celé roky nesmie hýbať. Je to väčšinou preto, že chýbal ukončovací rituál. Ľudia sa dnes nezúčastňujú pohrebu. Buď si myslia, že to nezvládnu, nemajú financie alebo nechcú mať s pohrebom starosti. Vtedy sa treba rozlúčiť so zosnulým inak. Stačí si posedieť v kruhu rodiny, dať slúžiť zádušnú omšu alebo ísť na obľúbené miesto, kde s blízkym radi chodili. Môžu zapáliť sviečku, pomodliť sa, povedať v duchu posledné zbohom, alebo sa len tak stíšiť.

Ľuďom, ktorí sa zúfalo snažia držať zomrelého pri sebe, Havránková ponúka možnosť vidieť, že ho zväzujú a uzatvárajú mu cestu, ktorá je preňho náročná a priniesla všetkým okolo bolesť a slzy. Zároveň tá cesta vedie niekam, kde musí odísť a nemal by byť zdržiavaný, lebo len on pozná jej zmysel a svoje poslanie. Pozostalý sa môže pozrieť na veci z iného uhla a nakoniec povie svoje „Zbohom! Tak choď, kam potrebuješ.“ Nevieme, či je oslobodená duša zomrelého. Ale určite sa oslobodzuje ten, kto zostal…

Použitá literatúra:

Taročková, T.: Smútkové poradenstvo ako vynárajúca sa oblasť psychologického poradenstva. Československá psychologie, roč. 39, 1995, č. 3, s. 229 – 241.

Vodáčková a kol.: Krizová intervence. Portál, Praha 2002, s.305 – 313

Odporúčaná literatúra pre tých, ktorí by si chceli prečítať viac o tejto problematike:

Grün, A.: Smrt v životě člověka. Karmelitánské nakl., Kostelní Vydří 1997

Haškovcová, H.: Rub života – líc smrti. Orbis, Praha 1975

Křivohlavý, J. – Kaczmarczyk, S.: Poslední úsek cesty. Návrat domů, Praha 1995

Padovani, M.H.: Hojenie zranených vzťahov. Spoločnosť Božieho Slova 2008, s.125 – 144

Svatošová, M.: Hospic a umění doprovázet. Ecce homo, Praha 1995

Vorlíček, J. a kol.: Paliativní medicína. Grada Avicenum, Praha 1999

https://www.hospice.sk/hospice1/seznamy.php?sez=1