Spi dieťatko spi, a neplač

Uspávanie som začala riešiť až pár mesiacov po pôrode. Pri hľadaní tipov a rád ako naučiť dieťa samé zaspávať som zistila jediné. Existujú dva znepriatelené tábory.

Jeden tvrdí, vezmite si dieťa do postele. Druhý, nechajte ho vyplakať v postielke, ono sa naučí zaspať aj samo. Ani do jedného som patriť nechcela.

Neviem odkiaľ  som nabrala tú naivnú predstavu o bezproblémovom ukladaní do postieľky. Myslela som si, že prídem z pôrodnice, dieťatko položím do kolísky a bude si pekne spinkať. A ja si medzitým navarím, operiem, ožehlím… Navyše všetky príručky sľubujú, že novorodenci spia až 20 hodín denne.

Vytriezvela som rýchlo. Doteraz si pamätám tie prvé dve noci doma. S manželom sme sa striedali po štyroch hodinách. Najprv bdel on a dcérka spala v jeho náručí a potom výmena. Neskôr ju v noci stačilo nosiť hodinku, dve a potom nenápadne položiť do postieľky. Cez deň ale zásadne na rukách.

Keď som sa rozhodla naučiť ju to inak, zasiahli koliky. Až do štvrtého mesiaca  bolo teda takmer nemožné vybudovať nejaký večerný režim. Všetko sa vtedy točilo okolo boľavého bruška a jeho zachraňovania. 

Začiatky zavážia

V prvých troch mesiacoch sa vraj dieťa rozmaznať nedá. Toho som sa držala a keď to potrebovala proste som ju nosila. Vždy keď tvrdo zaspala som ju ale položila do postieľky. Niekedy po hodine, inokedy po dvoch. Veľakrát v nej vydržala len pol hodinku a celý rituál sme museli zopakovať.

Neskôr som zistila, že aj vďaka tomu si uvedomila, že postieľka je miesto, kde sa spí. Spolu v posteli sme spávali len nad ránom, ale to sme už len tak ležali a oddychovali. To bol dobrý základ pre nastavenie režimu. 

Tradičná kombinácia: vaňa, mazlenie, uspávanie. Síce, zase na rukách ale aspoň sme postupne stanovili rovnaký čas a Adelka si začala tvoriť bilogické hodiny. O pol ôsmej už každý večer zívala. Čo na tom, že očká zaklapli až o pár hodín neskôr. Stačil mi malý krôčik dopredu. Nikto nerobí hneď zázraky. 

 

Okupant v posteli?

Asi vo štvrtom mesiaci som nachvíľku dostala pocit neistoty. Jedna zdravotníčka ma presviedčala o tom, že ak nespím s dieťaťom v posteli tak sa odcudzí. A určite už týmto syndrómom odcudzenia trpí.

Márne som jej vysvetlovala, že ju stále uspávam na rukách a cez deň ju nosievam aj v šatke. Vraj to nestačí. Povedala som si, že to teda skúsim. Pre svoj aj jej pokoj duše. Skúsim, či moja dcéra skutočne neprahne po spánku v spoločnej posteli. A sľubovala som si od toho, že si konečne obe dlhšie pospíme.

Noc bola strašná.

Adelka sa  mrvila a budila každú pol hodinu A ja taktiež. Druhá noc bola rovnaká. Tretiu noc som ju po dojčení vrátila späť do postieľky. A bol kľud. Dali sme si svoje tradičné tri hodinky vkuse. Deň bol zase o trošku jednoduchší. Afričanky či matky starých kmeňov, odpusťte. Nám spoločná posteľ proste nevyhovuje. Nehovoriac o tom, že okrem dcéry mám aj manžela. A on narozdiel od nej najpokojnejšie spí práve vedľa mňa. Nezištne, vôbec mu pritom nejde o mlieko. 

Starodávny pomocník plač

Túto metódu zrejme netreba zvlášť predstavovať. Poznajú ju naše matky a aj matky ich matiek, matky matiek ich matiek.  Odborníci ju ale o niečo vylepšili.

Položíte dieťa do postielky s tromi obľúbenými hračkami, pohladíte a odídete. Vraciate sa k nemu v intervaloch. Najprv po pár miutách, potom predlžujete. Plačúce dieťa vždy len pohladíte, aby sa ujistilo, že ste tu. A zase odídete. Pozor, nezdvíhať. Inak vraj treba začať odznova.

Táto metóda vraj zaberie do týždňa. Mám pár známych, ktorým skutočne zabrala. Dokonca sa k nej nakoniec uchýlili aj kamarátky, ktoré sprvu tvrdili, že sa im táto metóda nepozdáva. Pri tejto metóde sa mi hneď zobrazí hororová predstava.

Dieťatko plače, ja sedím vo vedľajšej miestnosti a obhrýzam si nechty, neskôr mi stekajú slzy po tvári a počítam minúty. Niektorí vravia, že ich dieťa zaspalo až po hodine plaču. To by som nezvládla. Koliky mi stačili. No máme sa obedobrovoľne trápiť?

Jedna americká pediatrička, ktorá má veľmi negatívny názor na túto metódu raz povedala. „Buď tomu dáte čas alebo to necháte na plač.“ Myslela tým, že metóda bez plaču trvá neporovnateľne dlho a nie každá matka to vydrží. Poznám pár mamičiek, ktoré sa nakoniec tiež rozhodli pre overenú „plačovú“. Neodcudzujem. Máme len jedny nervy a všade okolo nás sú naoko svieže  matky, ktorým deti prespia desať hodín bez prestávky. Ja som sa ale zatla a povedala si, že len v krajnom prípade. 

 

Už ani slza

Tramtadadá. Našla som niečo pre seba. Základ som si už premyslela sama.

Proste v rovnakú hodinu uspávam na rukách. Po pol hodine pokladám do postielky. Keď sa malá zobudí, zdvihnem a opäť uspávam. Neskôr som zistila, že je to aj overená metóda pre matky-citlivky. Podľa nej dieťa zoberiete na ruky hneď ako začne protestovať. Keď sa pri vás ukľudní, zase ho položíte. A tak dokola. Až kým si uvedomí, že hocikedy sa pomrví ste stále tam, a teda sa nebojí zostať v postieľke samé.

A tu sa dostávame k výroku o spaní. Čítala som jeden príbeh. Mamička začínala pri čísle 126, toľkokrát svoje dieťatko vraj zodvihla prvýkrát. O dva dni už len 30. Bez nosenia začalo zaspávať až za pár týždňov. Ja som našťastie začínala niekde pri čísle 15. Dnes som na dvojke. Po druhom mesiaci. Ale časový interval sa pekne zkracuje. Adelka len sem tam zapiští keď ju položím. Ale stačí ju už le zdvihnúť a trochu jej zašepkať do ucha, že som stále tu. A už chrní sladkým spánkom. 

Nebolo to jednoduché a ešte nie sme na konci našej cesty. Prišli aj chvíle vzdoru. Raz môjho potom dcérinho. Jedného dňa som ju ale držala v náručí, spievala a hojdala a uvedomila som si, že mi to vlastne nikdy nevadilo. Najkrajší pocit je keď si o mňa oprie hlávku. Cítim pocit víťazstva na jednej strane a lásky na strane druhej.

Párkrát sa prichytím, že už dávno uplynulo aj 20 minút (inak čas, po ktorom dieťa vraj tvrdo spí a môžete ho uložiť bez toho aby sa zobudilo) a ja ju dobrovolne stále držím v náručí. Jedného dňa mi to totiž začalo chýbať. Tak som ju pestovala a pestovala… A v tom sa začala mrviť a nevedela ako si má položiť hlavu. Zrejme dobre vedela, že už dávno mohla byť vo svojom, kde má kopu miesta. Tak som ju zase položila a kľudne sa uložila.

Existujú aj iné domácky vymyslené metódy. Napríklad niektoré deti majú rady zavinovačky či takzvané „ulitky“ aj v staršom veku. Zaviažete a v momente spia. Alebo iné zaspávajú s obľúbenou hračkou či pesničkou. Ďalšie výhradne pri prsníku. Nepripravujme sa ale o nosenie a pocit, keď sa vám dieťa spokojne uloží na rukách a odovzdane zaspí. Až vás raz v puberte nazve „staromódnou citlivkou“ či sa zhnusí po vašom pokuse ho/ju pobozkať, budete ešte rady spomínať.

 

Deti nie sú vlaky

Na záver len toľko. Zabudnite na všetko hore uvedené. Deti nie sú vlaky. Nefungujú podľa cestovného poriadku. Snažila som sa raz silou mocou uspať svoje dieťa podľa svojej „dokonalej“ metódy. Ale nešlo to. Bojovala so mnou všetkými silami. Boli sme obe nervózne. Ja som sa stále chcela držať plánu a režimu. Potom otvoril dvere manžel a vraví. „No tak sa jej proste ešte nechce spať. Ani ty niekedy nezaspíš ako zvyčajne.“ Cítila som sa ako, pardon za výraz, blbec. Niekedy aj nalepší režim zlyhá. A nemusí to byť práve chorobou. Pravidlá sú na to aby sa z času na čas porušovali.

Plus, žiadne neplatia ak na scénu prídu zuby, hnačky, sople, hlad, či iný nepriateľ matiek. Chce to len pevné nervy, vydržať a zvoliť si stratégiu, ktorá vám i bábätku najviac vyhovuje. Ešte jeden tip. Keď som mala trpezlivosť na krajíčku a nechcela som dcéru nechávať vyplakať, odložila som ju na pár minút manželovi. Spravila som si čaj, dala si niečo dobré pod zub a prečítala si pár vtipov na internete. Nadých, výdych a opäť na šichtu. Vzala som ju na ruky a do pár minút už lietala v snoch. Niekedy to najhoršie ide keď sa najviac snažíme, a najlepšie keď si to čo najviac užívame. Želám tiché noci a pokojné rána.