Srdečný pozdrav z dovolenky

Veronika Štefanatná vo svojej recenzii na túto útlu knižku hovorí, že “hoci zachytáva vlastné zážitky a postrehy z obdobia materskej dovolenky, v mnohom vyjadruje rozpoloženie mám a tatov, zažívajúcich dobrodružstvo rodičovstva. Čaro každodennej všednosti, humor a jemná irónia sa spájajú do sviežeho dielka na „jedno prečítanie“. Rodičia nevedomky prikyvujú a usmievajú sa na zážitkoch, ktoré tak dôverne poznajú z ich dovolenky”.

O fľakoch, depke a tichej radosti…

„Nič nie príznačnejšie pre ženu na materskej ako fľak…“ O fľakoch, depke, ale aj tichej radosti, keď sa bábo vykľuje na svet sa dočítate v útlej knižke poviedok novinárky Beáty Jarošovej s názvom Srdečný pozdrav z dovolenky.

Názov prvej poviedky je Depka a poslednej Tichá radosť – a to je rámec, v ktorom sa odvíja rozprávanie o tom, ako veci nezvládať s nadhľadom. Poviedky dokresľujú vtipné ilustrácie akademického maliara Stana Lajdu a sympatický je i „kabelkový“ formát knižky.

FĽAK

Nie je nič príznačnejšie pre ženu na materskej ako fľak. Je to bizarný spôsob stigmatizácie, z ktorého sa dá mnohé vyčítať. Podľa rozptýlenosti fľakov je možné určiť vek dieťaťa. Podľa ich zaschnutého zloženia, čo všetko už papáte, prípadne čo vášmu dieťatku chutí a či náhodou neberiete železo. Podľa počtu zásahov na nočnej košeli sa dá odvodiť, koľkokrát ste boli v noci hore. A podľa fľakov na tvári moja mama usúdila, že budem mať dcéru.

Fľaky majú zvláštnu vlastnosť: vynikajú momentálne, keď to najmenej očakávate a pred svedkami. Zásadne sú zaschnuté. Nesnažte sa okolie presviedčať, že ešte pred chvíľou bolo to tričko čisté. Fľaky sú a bude ich čoraz viac. Potešiteľné pre vás možno bude, že s pribúdajúcimi dňami „na dovolenke“ sa stanete odolnejšou, ako ten fľak. Mne sa situácia trochu skomplikovala tým, že okrem fľakatého označenia, som znenazdajky začala jesť rukami, jesť zo zeme a pri zbieraní hračiek to išlo rýchlejšie po štyroch.

Boli sme na návšteve a deti vysypali na koberec grahamové tyčinky. Kým prišla kamarátka Kačka s metličkou, všetky som „vyzbierala“. Na päte sa otočila a bez mihnutia oka ju uložila na miesto. Onedlho prišla s deťmi zas ona k nám. Na zemi skončili piškóty a kým som prišla s metličkou, zostalo ich už len pár…

Bolo pekné všedné popoludnie a ja asi desať týždňov po pôrode. Bábätko spokojne zaspinkalo a vo dverách sa zjavila moja mama. Stála som uprostred kuchyne bosá, v nočnej košeli vykazujúcej priamy kontakt s materským mliekom. Spýtavo sa na mňa pozrela a riekla: „My sme takto nikdy nechodili…“ Chodili, nechodili.

Neviem prečo som sa v spo­mienkach presunula do raného detstva. Boli sme vtedy v kostole a môj poldruharočný brat vytrvalo rumázgal. A mame odetej v elegantnom kostýme po celý čas visel z ramena nenápadný detský sopeľ. Nepovedala som nič.

POZERAJÚ VŠETCI

Prehnití imperialisti so svojou démonickou prefíkanosťou, nemohli vymyslieť nič lepšie, keď rozmýšľali, čo nasadiť do pravdepodobných ohnísk sociálnych napätí. Telenovela. Bolo po rannom zhone a od jej začiatku ma delilo rovných desať hodín. Dieťa, ako vystrihnuté z kriedového časopisu pre mamičky, sa hralo uprostred kuchyne. Spôsob, akým sa mu do rúk dostal môj kulmofén, je otázka skôr pre niekoho z UFO klubu, ale to je napokon jedno. Zrazu zvresklo a dopoludňajšia idylka bola fuč.

Dieťa si ten pekelný vynález práve aplikovalo na svoje beláskavé vlásky a zlostným pošklbávaním za elektrickú šnúru si ho do nich zapletalo stále viac a viac. Ako v deň súdu som v jednom momente začula, že niekto volá moje meno, vlastne priezvisko. Naša poštárka, obrovská babizňa v lesklej „šušťákovej“ súprave farby nebeského blankytu, stála pred domom. „Už bežím, pani…,“ nevedela som si spomenúť. „Už bežím, pani zlatá,“ prekričala som z okna sa rinúci detský plač a utekala ku dverám.

Lenže poštárka z jednej strany barikády, ja z druhej a kľúčov nikde. Ak som spomínala ten UFO klub – kulmofén bol zase na mieste a dieťa so záujmom sledovalo, ako sa chodím usmiať do okna, chvíľu pobehujem po izbe a potom utekám skúsiť, či sa dvere neodomkli samé. Kľúče sa našli – v elektrickej rúre na pečenie. V ten deň som však kľukatú trasu po našich dvoch izbách absolvovala ešte raz. Nie kľúče, ale decko. Jednoducho sa stratilo.

A keď som už v mrazivom tichu mimovoľne pozrela aj do rúry na pečenie, vykuklo spoza rohovej skrine a tónom, akoby sme sa nevideli od matury, rieklo jedno zo svojich troch slov: „Achój.“ „Ahoj,“ odpovedala som na pozdrav, uložila drobca do postieľky a podľa slnka zo spálňovej strany presne určila: už len tri hodiny.

Rozhodla som sa ignorovať mamine reči o dvoch vysokých školách a manželov pokrytecký záujem o životné osudy hrdinov. Neraz som ho ja pristihla, ako stojí uprostred kuchyne s utierkou cez plece a zíza, ako Paloma ku šťastiu prišla. A tie jeho zadumané otázky typu: tak vzala si ho?

Kašlem ja na psychologickú motivovanosť deja, na pokrivkávajúce časopriestorové súvislosti, na absolútnu neukotviteľnosť dialógu, na schematicko – schizofrenické dejové zvraty. Len v telenovelách sa počúva za dverami? Bola nakoniec svadba? Bola, tak čo. Možnože majú naozaj niečo spoločné s istým druhom politikov: ich prejavy sa dobre počúvajú, ale nesmú sa zapísať, a už vôbec nie znova čítať. Áno, pripúšťam, mala som problém vlastným slovami prerozprávať dej ostatnej časti susedke, ktorá vynechala svoju porciu sladkého „snívajte s nami“.

„Nič si z toho nerob, ja to mám aj tak na videu,“ chlácholila ma a isto zachytila môj spýtavý pohľad. „Vieš, sľúbila som otcovi, že kým bude preč, všetky diely nahrám.“ „Kam odcestoval?“ spýtala som sa. „Tak, po Európe, prednáša fyziku,“ odpovedala kamarátka a upaľovala aj s kočíkom, aby stihla začiatok.

Jednoducho – pozerajú všetci, mäsiarky, aj vedci.

Knižku Srdečný pozdrav z dovolenky môžete získať na beata.jarosova(at)gmail.com.