Prvý príchod do pôrodnice si pamätáte navždy. Druhýkrát je to už normálka. Ale keď ste zazvonili na príjme tretí raz, sestre vo dverách vypleštilo oči: „Už ste tu zas?“

Jednoducho, niektorým z nás sa darí. Alebo lepšie a krajšie povedané: málokto je taký macher, aby stíhal tri deti za štyri roky. Sú samozrejme aj exempláre, ktoré pokračujú ďalej…

Aké to je?

Už len vidieť tretí raz dve čiarky na tehu teste alebo jednoducho vedieť, že polčas rozpadu medzi predchádzajúcim a týmto tehotenstvom vôbec nezodpovedá idealistickým predstavám o odprevadení predchádzajúceho potomka do škôlky a následným odchodom do pôrodnice, býva značne stresujúci. A tak po hlave pochodujú zúfalé myšlienkové pochody…

Čo teraz?

Jedno dieťa síce už behá a ako tak aj rozpráva, ale stále mu treba nakladať hore a odkladať dolu. To druhé je na prahu vyliezania zo štádia štvornožca a už teraz striedanie spania týchto dvoch špuntov znamená neprestávajúci maratón: jedno vstane, zobudí aj druhé.

Nakŕmiť. To druhé potrebuje spať skôr, ako to prvé. Čo s tým prvým? Niekto rieši telkou, niekto postavením do postieľky, niekto na jednom kolene a prsníku obesené zaspávajúce, na druhom kolene v sede starší kus, s pokusom mojkať sa jednou rukou. Ale buď tichúčko, áno? O hodinu – dve sa pozície vymenia. A ešte raz. A ešte večer. 

Ísť von je kovbojka.

Kedy vlastne? Keď to druhé spí? Alebo keď je hore? Ako to zvládnuť, keď prvorodený chce do pieskoviska a druhorodený sa tam zaručene iba zvalí a bude tlačiť do seba piesok? Čo urobiť, keď prvorodený sa rozbehne a je rýchlejší ako mama s kočíkom? A v obchode… ja tééééém! Ten mladší reve zo solidarity. A doma. Pječo mi to beje? To je moje! EEEEEEEEEEE!

Pocit, že neexistuje voľná minúta na vystavenie samostatnej myšlienky, ktorá by mala vyšší inteligenčný status ako záznam o počte pokakaných plienok a snímaní primárnej bezpečnosti detí, je niekedy deprimujúci. A to ešte nehovoríme o chorobách. (A o manželovi ako o osobe, ktorá by mala byť pre nás zaujímavá, nie ako o otcovi…)

NO a buch!

Do tohto dobre riadeného chaosu – čo ako sa úžasne pozerá na dve spiace deťúrence – má prísť číslo tri. Kde je na neho medzera v čase a maminej kapacite?

 

Pokoj, prosím!

Hoci to zvonku musí vyzerať beznádejne a v internom hodnotení nepredstaviteľne, nie je dôvod na paniku. Tehotenstvo trvá deväť mesiacov. Dosť dlhý čas na to, aby sa D1 – teda dieťa jedna či prvorodené a D2 – teda druhorodené dieťa, posunuli vývojovo niekam inam, ako ich teraz vidia zdesené oči čerstvej tehule.

To je bonus, ktorý sa počíta a je takmer na betón isté, že pri príchode D3 bude všetičko inak. Minimálne v tom, že je dostatok priestoru na osamostatňovanie v rámci možností.

Nakoniec, optimistický pohľad je viac ako nariekanie: to, čo je dnes trojročné, bude mať takmer štyri a nám sa zdal susedov chlapček v tomto štvorročnom vydaní taký šikovný. A náš čosi vyše roka starý drobec bude mať takmer dva, čo je úplne iné.

A nakoniec: každé dieťa je iné. A aj mama zreje každým tehotenstvom a pôrodom a mnohé veci vás už nevytočia a nezmätú.

	Prečítajte si tiež: Materská je drina. Ak máte iba jedno dieťa

Mať tri deti po sebe má aj pár výhod, ktoré sa ocenia, až keď deti sú pokope:

Výhody

  Netreba žiadnu materskú škôlku. Ten prvý rok, kým vyrastie D3 a postaví sa na svoje, vystačíte si sami. Ušetríte si nervy, škôlkárske bacily a pľačkanie sa v nečase. Táto investícia sa vráti: budú neuveriteľne držať spolu.

 Ak ochoriete, tak všetci naraz. Ale zväčša neochoriete tak často, lebo bacily sa nestíhajú pri vašom počte tak mutovať, aby vás zničili.

  Nemusíte radikálne riešiť, čo oblečiete deťom – pekne to nosia jedno po druhom a moc ani nie je čas špekulovať, či je to značkové, in a „jeho“ farba.

  Jasne sa naučíte deliť veci na podstatné a na blbosti. Zistíte, že tých druhých ste robili veľmi veľa: počnúc poriadkom a končiac „visením“ na sledovaní psychomotorického a emocionálneho vývoja a zabezpečenia dokonalej pohody vo vývoji svojho D1 podľa posledných medzinárodných psychologických štúdií. 

  Vôbec neriešite, čo deti zničia – lebo vyrastú všetky naraz a potom nastane ten okamih „O“, kedy už budete môcť mať normálne zariadenie. (Aj tak dovtedy na nič lepšie nebude).

  Deti sa všetko učia naraz vedľa seba a jeden od druhého. Dôležité je dobre vychovať D1 a naučiť ho dobrým vzťahom a pomoci voči D2. Ďalej to už ide samospádom, takže je potrebný len udržiavací dozor.

  Potom už ostáva len jeden háčik: prežiť pubertu D1, D2 a D3, medzi jednotlivými várkami nebude žiadne medzipristátie v tichu a kľude. 

Že neveríte?

Normálne takí ľudia existujú a očividne prežili bez ujmy na telesnom a duševnom zdraví zároveň so všetkými D-čkami.

Tak hore hlavu:

užívajte si tretie tehotenstvo v rekordnom čase a cvičte profesionálny úsmev spokojnej mamy pre sestričku na príjme pôrodnej sály. Dôležitý je váš pohľad – a ak bude radostný a optimistický, zvládnete to oveľa lepšie, ako sa vám teraz pokúša nahovoriť strach.

Z odžitého sa podelila Mária Kohutiarová