Iný level

Tak som sa pristihla, že zízam do kočíkov a snívam ako platonicky zaľúbená sedemnástka o princovi na bielom koni, kráľovstve za nehu a o zhmotnenej nehe v pamperskách.

Fascinuje ma pohľad na tie drobné telíčka,

nehovoriac už o rozkošnej obalovej technike, v ktorej sú poobliekané, špeci veci počnúc kolískami a hračkami končiac. Možno je to práve preto, že keď som začínala svoju materskú štáciu, toľko toho úžasného ako teraz nebolo – a dodnes si pamätám, aké nadšenie som mala, keď som si z Viedne priniesla prvé poctivé overaly a dupačky, ktoré nemali socialistické fazóny a hriešne ceny. Pravdou je, že vydržali neskutočne dlho.

Chodím a žasnem. Nemám inej šance: počet užívateliek vozidiel bez vodičského oprávnenia sa v mojom okolí tak rozmnožil, že niet okamihu, aby som zas nebola zaplavená neskutočným prívalom endorfínu. A to napriek tomu, že v obrazoch unavených nevyspatých mamičiek – ach, ako dobre už teraz rozoznám prvorodičku! – vidím sama seba v časoch, kedy moje noci patrili môjmu prvorodenému, ktorého som do nemoty nosila na rukách v okamihoch, kedy slušnejšia časť obyvateľstva sa venovala jednoduchému, no príjemnému počinu: spaniu. Nakojiť, pokus o odgrgnutie, uspať, položiť, znovu nakojiť.. .zas nám nejde odgrgnúť.. najideálnejšia poloha bola tá zvislá na rukách, nie vodorovná v kolíske.

A potom ďalšie repete: každé trošku iné, pri dvoch vyčerpávajúce, spojené s výškou na diaľku, štátnice dva dni pred druhým pôrodom, sťahovanie do vlastného mesiac po treťom pôrode, počas štvrtého tehotenstva dva mesiace živorenie len o materskej, bez práce živiteľa – nech žijú tunelári… a ďalšie a ďalšie. A je jedno vlastne, koľko ich bolo.

Napriek láske k deťom,

skvelému chlapovi a otcovi som zúfalo túžila občas len tak vypadnúť nezáväzne mimo, tárať, koľko ja chcem, s kým chcem, kde chcem – telefón je v tomto smere strašný pokušiteľ a hrozný vymáhač ešte hroznejších súm. Večne nevyspatá, s kruhmi pod očami presne kopírujúcimi vývojové telesné a duševné štádium každého špunta. Ako som si vtedy veľmi (hlúpo!) želala, hoci boli krásni, milí, nádherní, aby boli čím skôr veľkí. VEĽKÍ!

Stalo sa. Mám doma troch puberťákov, jedno žihadlo a dvoch chlapcov, ktorým už ani nemôžem povedať, že sú malí: urazili by sa. Jediné, čo znesú, je titul „môj veľký syn“. Ani jeden z nich už nie je to voňavé pudrové bábätko, hoci sa priznám, že aj ja nášho benjamína rozmaznávam zvyšnou nehou, ktorú zdá sa mi – na rozdiel od čias, kedy boli malí – môžem teraz rozdávať na tony. A už to vyzerá tak, že nebude viac komu – a že nastáva technická generačná prestávka, až do príchodu nejakých tých vnúčat. Dúfajme.

A je mi to ľúto.

S mojimi pubišmi – napriek tým hlasovým decibelom, divokým prejavom, desným riešeniam konfliktov a iným špinavým perlám, vrátane expertne pohodeného špinavého prádla na tých „najoriginálnejších „ miestach – vychádzam skvele. Je úžasné vedieť s nimi kecať o politike, rozoberať prvé tajné lásky, hrať sa hry, ktoré presahujú úroveň „Človeče, nezlob se“, a mať hlboko filozofické rozhovory, šťuchačky, tajomstvá, občas aj dospelácko-puberťácke slovné vojny.  Užívam si to.

Ale mám pocit, ako by sa náš život preklápal do času babieho leta. A chcela by som trošku vrátiť čas. Aspoň o tých 10 rokov…

A tak, keď sa dívam do nevyspatých očí mám s kočíkmi, keď vidím únavu z džavotu a prvých pokusov o ročnú samostatnosť, keď vidím, že padajú „na hubu“ a majú materskej dosť už po prvom pokuse, chcela by som im povedať iba toto:

Vychutnajte si to.

Už nikdy to nádhernejšie nebude, ako práve tento – možno fyzicky vyčerpávajúci – čas. Nikdy nezažijete toľko darovanej nehy, pochopenia, objatí a bezprostrednej lásky, ako s deťmi, ktoré ešte nevedia špekulovať. Čas hrá v tomto smere proti nám.

Naše deti boli, sú a budú stále úžasné a nikdy ich neprestaneme milovať. Kým sú však maličké, sú nabité proteínmi neba. A tento level mi teraz chýba.

Nezabudnite.