Úhlavní nepriatelia detstva

Vzhľadom na skúsenosť rodiča chcela by som spanilomyseľným spolupostihnutým osobám sprostredkovať stručnučký zoznam vecí, ktoré deti nenávidia viac či menej z dôvodu dostatočnej informovanosti, spoločného boja výchovného a predchádzaniu straty ilúzii o úžasnej vlastnej schopnosti vychovávať.

Súdiac podľa našej vzorky prvým nebezpečenstvom aj podľa doby dennej je voda. Nechuť k jej existencii a spôsobu použitia je evidentný predovšetkým u mužskej dorastovej populácie. Bolo by možno zaujímavé urobiť hĺbkovú dlhodobú štúdiu o dosahu mužského genómu a jeho odporu k základnej rannej hygiene, vykonávanej len dvoma prstami na 1/20 plochy tváre, zásadne nie tej časti, ktorá si to zjavne /súc po stolovaní alebo práci/ zasluhuje. Tento odpor k používaniu vody vedie k zásadným nezhodám medzi dorastom a rodičmi, ktorí apelujú na opätovné správne použitie vody z vodovodu a mydla z mydelničky a to tak, aby na uteráku ostala iba čistá mokrá stopa a nie pokusy o batiku prírodným spôsobom.

V súvislosti s pobytom v kúpeľni sa ako problém javí použitie hrebeňa. Tento prostriedok protivšový a zároveň estetiku potvrdzujúci býva obchádzaný pod zámienkou predčasnej detskej sklerózy /hodno tiež tento jav preskúmať/.  Ak aj dôjde po dôraznom upozornení rodičovskom k použitiu tohto prostriedku kozmetického, spôsob jeho držania a celkového česania je naprosto žalostný, nakoľko sa hrebeň používa len na pohladenie vrchnej vrstvy vlasov bez efektu použitia hrebeňových zubov.  Tento jav je evidentne rozšírený tak u chlapčenskej, ako aj u dievčenskej časti populácie.

Mládež, súc naučená a zažiadaná po sladkom a žuvaní, si taktiež mýli zubnú kefku, zubnú pastu a rannú ústnu hygienu vôbec s obžúvaním štetín zubnej kefky, vycucaním pasty predovšetkým chuti ovocnej s tým, že dentista by pochytil zrádnik nad sprofanovaním základnej hygieny zubatej. Akýkoľvek pokus rodiča o nápravu a správne použitie a efekt ochrany zubov detských /a dnes aj ochrany rodičovských účtov za zubára/ sa stretáva s absolútnym nesúhlasom, v závislosti od veku prejavovaným jačaním až bručaním v pubertálnej zmene hlasu.

Absolútny spor nastáva pri neustálych pokusoch rodičovských naučiť svoje pokolenie poriadkumilovnosti a faktu, že skrine neslúžia len ako obdoba smetných košov s rozdielom tým, že miesto smetí tam možno hádzať oblečenie a iné potreby podľa určenia skrine. Tento zlozvyk vidieť možno aj v celých izbách deťom určených, ba aj v priestoroch spoločných, kde možno nachádzati všetky neblahé stopy odporu detského k poriadku a k váženiu si vecí tak prácne rodičmi pre ne získaných a s láskou zadovážených.

Nepochopiteľným javom zostáva pre starostlivosť rodičovskú odpor k perinám a vôbec k lôžku ako takému. Súc deti uložené k večernému spánku jemne navedieme, žeby v polohe vodorovnej, pokojnej a oddychovej zaspávali, vankúš pod hlavu položiť mali a perinou antialergickou sa prikryť ráčili. No a tu starostlivosť naša po pár hodinách nočných úder dostáva, lebo svoje dietky v posteli ležiace pramálo spoznáva. Spiace síce, no pokrútené bývajú ako hady, perinou opovrhujúc, zlostne je odkopnutá v rohu postele opačnom, a vankúš, to sladké nežné spočinutie, na zemi opovrhnutý býva. Nezriedka sa stávať ráči dietkam našim, že i lôžkom samotným ohrdnú a na zemi ich spať rodičia nachádzajú, no deti za rána o ničom neznajú a spokojne tvrdia, že sa vyspati dobre ráčili.

Toť súc tie najväčšie asi nepriateľstvá detské, nami rodičmi spoznané.

Sami neznajúc odpovede, prečo je tomu takto, mali by sme sa rodičov svojich opýtati, či my, teraz takí počestní, vzorní, poriadkumilovní a inak hygienickí sme tiež takými nepriateľmi oným veciam bývali…

Alebo sa radšej pýtati nebudeme?

foto: Miša Weberová, www.myska.sk