Vedieť povedať prepáč

Naučiť deti slušnosti a vzájomnému odpusteniu je asi samozrejmosťou v každej rodine. Ale aj tieto schopnosti sa najlepšie učia vlastným osobným príkladom rodičov.

Uvedomila som si to včera. Už tretí deň ma neuveriteľne bolela hlava. Nevyspatá, mrzutá, ubolená som reagovala príliš nervózne a bola som mrzutá ako čert. Človek by aj chcel byť milší, aj sa snaží, ale ujde mu z úst kadečo, hlavne ráno, keď je nutné „vyšuplíkovať“ školákov šikovne za dvere.

Keď som ostala sama, bola by som si naložila. A tak som sa rozhodla. Hlava – nehlava, deti za to nemôžu. Musím sa im ospravedlniť.

Viki prišla zo školy prvá. „Mami, mám veľkú chuť na broskyne… Najlepšie so šľahačkou.“

Peňaženka, taška a už bežala s mojím odporúčaním smer obchod. Broskyne sa mi stali bonusom k získaniu odpustenia. Lebo na ne dostali chuť veľmi rýchlo aj ostatní.

Keď sme sedeli pri miskách a každý vylizoval rýchlo vyrobenú maškrtu, deťom som sa za ranné správanie ospravedlnila.

„Bolí ma hlava aj teraz, deti. Ale veľmi ma mrzí, že som ráno bola taká nemožná a vrčala som na vás. Môžete mi to odpustiť?“

Želala by som si, aby som aj ja, dospeláčka, mala také bezprostredné, čisté srdce a dokázala tak odpúšťať, ako ony. Nestalo sa aj vám, žeby ste sa chceli od svojich detí učiť?

„Ale mami, ty si predsa tá najúžasnejšia mama na svete! A ráno sme si to zaslúžili, lebo sme sa šmotlali… Mňam, aké sú tie broskyne dobré.“

Úsmev, ktorý lieči, beťárske žmurknutie. A moje frflanie z rána bolo vyžehlené.

Nie je to prvý a, dúfam, že ani posledný raz, čo som použila tento spôsob . Považujem ho za férový spôsob komunikácie s deťmi. Lebo aj my, dospelí, máme chyby, svoje dni a okamihy. Deti to veľmi dobre cítia, kedy sa miska spravodlivosti a lásky prevažuje, kedy sme voči nim nie príliš čistí. Ak chceme od nich, aby boli schopní priznať si svoj podiel viny a poprosiť o odpustenie, prečo to nerobíme najprv my?

Nikdy som to doma nezažila. Ako dieťa som sa cítila ponížená a ubližovala mi dospelácka dokonalosť, ktorá dokonalosťou nebola. Aj keď som už bola väčšia a ozvala som sa, /pamätám, ako šialene mi srdce bilo v hrudi – to sa predsa nesmelo!/, bolo mi povedané: „Hádam pre to neumrieš…“ Ale niečo predsa vo mne odumieralo – bezprostredná dôvera a úprimné zdieľanie sa voči rodičom. A svojím spôsobom to trvá doteraz.

Vtedy som si dala predsavzatie, že toto mojim deťom robiť nebudem. Chcem byť pre nich úžasnou mamou, takou, ako najlepšie viem, ale zároveň aj mamou -človekom, ktorý je omylný a vie povedať „prepáč“ aj deťom.

Lebo viem, ako to bolí a nechcem, aby to bolelo.

Ilustračné foto: Zuzana Szalaiová