Veľkonočné ráno. Vždy znovu.

Milujem rána. Sú to okamihy, kedy si uvedomujem nepoškvrnenosť celého dňa, ležiaceho predo mnou. To, aký bude, je celkom v mojich rukách. To, čo bolo, je nepodstatné a zabudnuté v spánku. A ideme na ostro do toho…!

To isté so mnou robia nové začiatky. Sú asi v živote každého. Pokafrané, omylné situácie, domotané sebou či „dopomôžené“ inými, osolené, omokrené, utrápené, trochu sa ľutujúce, občas vyhrážajúce sa. Človek bez toho, že by to často veľmi chcel (a možno to ani niekedy neočakával) sa ocitá na zemi, na dne, sám.

A v tomto okamihu nastáva nie hodina, ale minúta pravdy o sebe samom: kto som, kam idem, čo robím, do akej miery je to dobré, akú mám motiváciu, ako sa má môj egoizmus a v akom stave je môj altruizmus… Jasné, dá sa zvaliť vina na iného, dá sa vyhovárať, dá sa strčiť hlava do piesku a mať to „v paži“ – ale bez tejto pravdy nie je sila vstať.

Z tmy hrobu

Všetky tie naše okamihy života sú ako v nekončiacom kruhu: začiatok, nádej, nejaký ten dej, zápletka, pád, rozuzlenie deja… a možno aj to morálne poučenie. Len ten, kto zažil hlboký pád, veľkú bolesť, ranu zrady a samoty, vie, aká je tma pochovaných šancí a pokusov. Niekedy sa zdá, že to už nemá žiadnu cenu. Z tohto dna sa už nepostavím, hovoríme si.

Všetko toto zažívame pre časnosť a paralela nášho života so životom Ježišovým nie je samoúčelná: On žil taký istý život, ako my sami, bol nám neuveriteľne podobný vo všetkých tých samozrejme všedných okamihoch.

Nádej bez konca

Mať ju, som kráľ, pomyslia si teraz mnohí. Bez vnútornej motivácie, že to všetko má zmysel, že napriek toľkým pádom, prehrám a opakujúcemu sa scenáru veľkého trojdnia môžeme vyhrať svoj boj o svoje najhlbšie „ja“, sa to nedá. Ľudské sily majú tiež svoje hranice, a to veľmi dobre cítime všetci bez rozdielu, či sme machovia alebo zápecníci.

Aj preto a práve preto to Ježiš urobil – hoci nemusel. Aby nás obmedzené ľudské sily neoberali o odvahu bojovať o svoj najhlbší sen, zasiaty ešte na počiatku vekov: žiť s dokonalou Láskou a milovať dokonalou Láskou. A byť s ńou raz navždy, lebo láska nemá konca. Tam kdesi sa, kadejako, možno pračudesne, každý chceme dostať.

Nádej, ktorú nám dal, má tvar kríža a meno kríža. Toto  Ježišovo skrížené drevo preklenuje priepasť medzi nami a Bohom, no zároveň od nás vyžaduje dôveru, odvahu, pot, drinu, boj so sebou samým. Ten náš vlastnoručne investovaný, poctivý kríž. Inej cesty niet.

Pomaly, ale dopredu

Na tej strane brehu, kde stojíme, je oná tma. Svetlo je na druhej strane. Ktovie, koľko pôjdeme. Ale poďme.

Ak som vravela, že milujem svetlo rána, mám ich prečo: oni mi totiž stále pripomínajú to najkrajšie ráno, onen Happy Day, keď ticho troch dní prinieslo odpoveď pre všetkých, ktorí sa kedy dotýkali, dotýkajú a budú dotýkať nohou zeme. Tá odpoveď znie: spojenie do večnosti je obnovené! Sen o kráľovstve lásky bez konca sa práve vďaka Ježišovi môže stať každému z nás skutočnosťou.

Ponuka je veľkorysá. Je na nás, čo s ňou urobíme.